• Cestovanie
  • Rozhovor
  • Bývanie
  • Príroda
  • História
  • Relax
  • Technika
  • Auto - Moto
  • 1
  • 2
Rozhovor

Rozhovor

Oman-3

 

Vybrať si v spleti ponúk cestu snov je v poslednom čase stále zložitejšie. Raz nevyhovuje termín, inokedy program, počet ľudí v skupine či cena zájazdu. Skĺbiť všetky atribúty kvalitnej dovolenky a naplniť predstavy klienta dá preto zabrať. Nie je to však neriešiteľná misia, práve naopak. Podľa riaditeľa Cestovnej kancelárie Wanderer, Ivajla Rasovského, je dôležitá najmä komunikácia.

 

Na akom princípe by mala fungovať cestovná kancelária 21. storočia?
Každý, kto chce v tomto biznise prežiť, by mal včas odhaliť požiadavky trhu. Ľudia sú čoraz náročnejší a za ostatné roky sa podstatne zmenili ich cestovateľské návyky. Vďaka moderným technológiám si mnohí dokážu vybaviť dovolenku aj sami. Našou úlohou je preto prichádzať stále s novinkami a ukazovať ľuďom aj iný spôsob cestovania, na aký boli zvyknutí doteraz.

 

V CK Wanderer sa už od svojho vzniku v roku 2006 orientujete predovšetkým na exotickú dovolenku. Je o tento druh cestovania záujem?
Slováci sa postupne učia objavovať aj vzdialenejšie destinácie a najmä do ázijských krajín ich láka, okrem množstva atrakcií a kvalitných služieb, aj cenová dostupnosť. Už pri tvorbe konceptu našej „cestovky“ sme si povedali, že chceme ísť vlastnou cestou, klientom ponúkať predovšetkým zážitky a maximálne poznanie. Kým väčšina ľudí je na Slovensku zvyknutá nezasahovať do ponuky cestovných kancelárií, my sme im dali šancu podieľať sa na tvorbe vlastnej dovolenky.


Ako to teda funguje v praxi?
Úplne jednoducho. Stačí, ak nás záujemca kontaktuje, napíše nám svoju predstavu o destinácii, počte dní, programe a podobne, a my mu zostavíme dovolenku na kľúč. Čím viac informácií máme, tým rýchlejšie sa dopracujeme k finálnej verzii. V ponuke máme na inšpiráciu programy pre individuálnych cestovateľov, ktoré si môžu upraviť podľa predstáv. Od nás však dostanú kompletne vystavaný zájazd s lokálnym sprievodcom a starostlivosťou počas celej dĺžky pobytu v zahraničí. Na mieste sa tak nemusia vôbec o nič starať a zbytočne strácať čas vybavovaním formalít. Je to komfortný spôsob cestovania, no zároveň aj flexibilný, keďže na mieste si môžu program podľa predstáv mierne doladiť.

 

Stále však platí, že koľko ľudí, toľko chutí a nápadov. Dajú sa vôbec skĺbiť požiadavky členov väčšej skupiny o zmenu programu?
Musím zdôrazniť, že koncept individuálnej dovolenky dáva ľuďom voľné ruky. Preto sme od začiatku začali ponúkať programy už aj pre dvojice. Máme skúsenosť, že programy šité na mieru si u nás objednávajú väčšinou homogénne skupinky, ktorých členovia majú podobné alebo rovnaké záujmy, takže pracovať s nimi je celkom jednoduché. Nezabúdame však ani na firmy a ich zamestnancov či partnerov a tiež skupiny, do ktorých sa môže prihlásiť ktokoľvek. K dispozícii máme vždy niekoľko „tripov“ s fixným termínom, programom a cenou, ktoré sprevádza slovenský supervízor.


Väčšinou platí, že skupinový zájazd je cenovo výhodnejší, ako ten individuálny. Ako je to vo vašom prípade?
Stretávame sa často s obavami ľudí, ktorí by chceli cestovať individuálne, no myslia si, že si to nebudú môcť dovoliť. Nemusí to však byť vôbec pravda. Záleží na mnohých veciach, od štandardu ubytovania, stravy, náročnosti programu, atď. Iste, konkurovať cenou zájazdu, na ktorom sa zúčastní 40 ľudí väčšinou nie je možné, no cena nemusí byť vždy rozhodujúci faktor. Naše skupiny nemajú viac ako 16 cestujúcich, sprievodcovia disponujú dlhoročnými skúsenosťami, majú dostatok času venovať sa všetkým klientom, pracujeme s kvalitnými hotelmi, overenými reštauráciami a ľuďom ukazujeme miesta, o ktorých možno dosiaľ netušili. Ak si toto všetko spočítate, sami zistíte, ktorý spôsob cestovania je výhodnejší.


Zájazdy do exotických krajín ponúka viacero domácich a zahraničných cestovných kancelárií. Ako záujemca o dovolenku zistí, ktorá ponuka je pre neho najlepšia?
Záleží na tom, čo je pre turistu dôležité. Či dáva prednosť poznaniu, oddychu, kultúre, zážitkom... Exotických krajín na kvalitnú dovolenku je množstvo, no dôležité je vedieť orientovať sa v ponukách a porovnávať ich. Aj naoko rovnaký program totiž môže mať viacero nezanedbateľných odlišností – jednak úroveň ubytovania, namiesto plnej penzie len raňajky, výlety a niektoré lokálne prelety mimo ceny a podobne. Našou špecialitou sú poznávacie zájazdy a zážitky, na ktorých si zakladáme. Riadime sa heslom, že do exotiky sa nechodí len k moru, je však vítaným spestrením našich výletov. Netreba zabúdať ani na fakt, že ak si vybavíte dovolenku sami, síce niečo ušetríte, no v cudzine ste odkázaní len na seba a v prípade problémov si musíte poradiť bez pomoci cestovnej kancelárie. 

 

Text, foto: WANDERER

www.wanderer.sk

nomadprofil

 

Ide mi o prvý dojem pri pohľade na dielo, čiže základný pocit v srdci, bez zbytočného rozmýšľania nad vecou. Pozitívne potešiť okamžite dušu človeka a vyčarovať radosť, nie depresiu. 

 

scifi

VEĽAKRÁT SÚ SÚČASŤOU NÁŠHO KAŽDODENNÉHO ŽIVOTA, VIDÍME ICH NA BUDOVÁCH, MÚROCH, VLAKOCH ... PRI NIEKTORÝCH LEN „PRELETÍME POHĽADOM“, ALE NÁJDU SA AJ TAKÉ, KTORÉ UPÚTAJÚ NÁŠ ZÁUJEM VIAC. GRAFFITI, SPÔSOB SEBAPREJAVENIA, KTORÝ CEZ VYTVORENÝ OBRAZ PONÚKA OKOLIU NIELEN SVOJ NÁZOR ALE I POHĽAD NA SVET.

 

Skúsme si „priblížiť“ pojem graffiti, čo to znamená, kedy sa asi datuje jeho vznik a kedy sa dostalo k nám?


Graffiti vzniklo v Amerike už v 60-tych rokoch a v 80-tych rokoch sa masovejšie rozširovalo spolu s hip hopom, rapermi, deejaymi a breakdancom prakticky do celého sveta, hlavne do západných krajín Európy. Na Slovensko sa graffiti dostalo zo západu vo viditeľnejšej miere až okolo roku 1995. Graffiti je sprejom striekané písmo (niekedy aj obraz, alebo tvár) v exteriéri. Robí sa buď na povolených miestach, alebo aj ilegálne a pohybuje sa medzi vandalizmom a umením.


Aké je spojenie graffiti a hip-hopu, graffiti a streetart?


Vačšina tvorcov graffiti inklinuje k hip hopu ako ku kultúre, pretože to tak vzniklo a graffiti bolo jedným zo štyroch elementov hip hopu, spolu s breakdanceom, deejayingom a rapom. Streetart je novší pojem a vznikol z graffiti artu a je to slobodnejšia forma maľby v exteriéri, ktorá už nie je tak zviazaná s hip hopovou kultúrou a robí sa viac legálne a prakticky to už nie je rebelský vandalizmus, ale premyslené umenie.

 

Ste známy slovenský umelec s viac ako 20-ročnou praxou v graffiti arte, vystupujete pod umeleckým menom Nomad. Čo bolo prvou Vašou motiváciou?


Odmalička som si kreslil a bavili ma obrázky a keď sa v roku 1995 objavili prvé maľby vonku, tak ma to fascinovalo. Lebo to bolo vidno aj z diaľky a mohlo to vidieť veľa ľudí naraz. Dovtedy také čosi ani mňa, ani nikoho nenapadlo, že maľovať si len tak po vonku. A plôch bolo habadej. Tak ma to chytilo a spolu s kamarátmi sme skúšali prekvapovať okolie našimi kúskami.Zistil som, že na západe to už frčí dávno a na kvalitnej úrovni. Nemecko, Holandsko a aj v Prahe sa už maľovalo dosť, chodili sme sa tam inšpirovať. Všetci si dávali anglické mená, znelo to tak moderne a exoticky. Bolo to veľmi dobrodružné a aj nebezpečné a to ma priťahovalo. Prvotne ma zaujímala vždy umelecká kvalita graffiti diel. V Prahe som však zistil, že graffiti je aj dosť násilné, bezohľadné a vandalské. To sa mi nepáčilo, lebo drvivej väčšine ľudí sa takáto činnosť nepáči, je to taký vizuálny terror. Jeho tvorcovia to veľmi dobre vedeli a vyžívali sa v tom. Tým pádom sa z toho vytrácala snaha o umenie a kreativitu, ale išlo o šírenie ega jednotlivca, alebo skupiny writerov za každú cenu. Pri ilegálnej tvorbe sa to ale inak nedalo, pretože policajti a ľudia to netolerovali. Ja som sa však vždy snažil aj pri ilegálnej tvorbe robiť to písmo a umenie na maximum, aj keď boli podmienky na to veľmi sťažené. Nemal som strach, bral som to ako takú chladnorkvne adrenalínovú šikovnosť, spojenú s kreativitou. Človek pri takejto ilegálnej tvorbe sa dostáva do pozície recidivistu (akože robí niečo zlé, nepovolené a riskuje). Lenže tým, že som v podstate nič neničil, ale naopak, skrášľoval, aj keď ilegálne, tak som nemal žiadne výčitky, ani pocit, že v princípe robím niečo zlé. O to viac som si ale to dielo cenil. Ale klasický „bombing“( rýchle podpisy a veci na kvantitu v ulici) ma nikdy moc nepriťahoval. Pretože ten bombing zahrňoval v sebe najviac vandalizmu v graffiti. V podstate som rebel, ale pozitívny. Prešiel som v graffiti všetkým, okrem úplných extrémov a rýchlo som sa rozhodol, že pretekať sa s druhými v tom, čo neuznávam, nebudem. Ale slobodne, podľa svojho srdca, čo cítim, budem aj tvoriť. Nezávisle na všetkom. To je pravá sloboda v tvorbe. Najviac ma baví tvoriť to, čo je úplne originálne a nie robiť to isté dookola.Preto je moja tvorba aj dosť rozvetvená, pretože kreativita nepozná hranice. V každom diele človeka vidno jeho dušu a aj aké hodnoty má v sebe. Takže je to spravodlivé.

 

Diela tvoríte sám alebo pracujete v skupine?


Tvorím sám skoro vždy. Ako keď maliar maľuje obraz, tiež ho nemaľujú dvaja. Ale nebránim sa ani skupinovej maľbe, avšak tam vzniká komplikácia, že dielo (ak nie je dobre premyslené spoločne) nie je kompaktné a dokonalé. V graffiti sa dajú robiť tzv. produkcie, kde ľudia maľujú vedľa seba svoje kúsky a pozadie je spoločné. Ale tam je vačšinou slabinou kompozícia celej maľby.

 

nomad1997HALUZTN

 

Graffiti má stále svojich odporcov i priaznivcov. Ako Vy hodnotíte túto situáciu? (legálne – OK, nelegálne – NO)


Pretože graffiti je také, aké je. Ako som to už opísal, nikdy sa to ani nezmení. Príchodom streetartu by sa tá vandalská časť graffiti mala eliminovať a pribudnúť by malo viac umenia do ulice, čo sa pomalyaj deje. Niekto môže spraviť ilegálne krásnu maľbu, čo je veľmi ťažké a niekto môže legálne spraviť slabú vec a gýč. Dnes ale doba postúpila a za kvalitné maľby sa aj slušne platí a robia sa na zákazku. Takže všetko je o tom, kto čo robí a ako. Nezáleží až tak na tom, či je to povolené, alebo nie, ale či to tam pasuje a je to prínos, alebo to ľudí len rozčuluje a nepáči sa im to.

 

nomad2003-BisuPuhavina

 

Kde všade môžeme vidieť Vaše diela?


Na fotkách.. (Smiech..) Pretože graffiti a maľby v exteriéri sú veľmi pominuteľné a časom zaniknú. Najprv som maľoval hlavne v Trenčíne a okolí, ale neskôr ma bavilo tvoriť na nových miestach, po Slovensku a aj občas v zahraničí, ale nie som svetobežník. Chcel som skrášľovať vždy hlavne doma a nie nosiť drevo do lesa a maľovať v cudzine, kde toho je aj tak oveľa viac. Tu u nás to chýba, tak načo maľovať vonku.


Čo Vás najviac ovplyvňuje, čo je Vašou inšpiráciou?


Asi príroda a momentálne aj ľudová tvorba, originálne jedinečné umenie, ktoré je poctivé a ide zo srdca. A kombinácia kreativity a starej klasiky. Nesledujem trendy, sledujem svoje pocity a čo hovorí duša.

 

Pri pohľade na Vašu súčasnú tvorbu je viac vidieť, že má v sebe akúsi väčšiu myšlienku, zmysel, poslanie ... Aké sú Vaše ďalšie plány?


Plány nemám dané, ale snažím sa využívať príležitosti, čo život prinesie a všetko robiť na maximum, aby bol výsledok čo najlepší. Chcem podporovať a pomáhať tomu, čo má v sebe ozajstnú hodnotu a je to nadčasové. To, čo je ozaj dobré a čoho je málo, to ma priťahuje.


Ktoré graffiti patrí k Vašej „srdcovke“?


Každá vec má svoj príbeh a je originál, takže je ťažko hodnotiť, keď všetko robím naplno, aj malá vec má niekedy veľkú silu... V poslednej dobe ma baví robiť grafický dizajn exteriéru, čo pre mňa znamená využiť všetky moje schopnosti na vylepšenie a zatraktívnenie objektu a povýšiť ho k pomyselnej vizuálnej dokonalosti. A to je veľmi veľká výzva.

 

strun-ivotopis2

 

 

Text: Jana Krivdová, Rasťo Jakubek
Foto: archív Nomad
www.nomaddesign.sk

2822

 

Divoké ale aj turisticky známe kúty sveta, diaľavy, ktoré ponúkajú najrozmanitejšie zážitky a skúsenosti, to sú destinácie, ktoré navštívila a stále navštevuje Eva Rosíková, cestovateľka, majiteľka a sprievodkyňa cestovnej kancelárie CK SVET a dlhoročná spolupracovníčka dokumentárneho cyklu „Cestománie“. Túlavé topánky ju zaviedli takmer do každého kúta zeme, spoznávala nielen mnohé krajiny ale postupne sa zoznamovala aj s ich kultúrou, zvykmi, či s každodenným životom bežných ľudí. S bohatými skúsenosťami a prehľadom spolu so skúsenými a spoľahlivými sprievodcami organizuje pre záujemcov netradičné zájazdy s programom, ktorý je zárukou množstva nevšedných zážitkov a dobrodružstiev.

 

Ako by ste stručne charakterizovala synonymum vášho konceptu?
Ak by sme mali jedným slovom vystihnúť synonymum nášho konceptu, tak je to nadšenie: nadšenie pre organizáciu, nadšenie sprievodcovské, nadšenie z objavovania nových krajín a kultúr, nadšenie cestovateľské ... nadšenie, s ktorým sa chceme deliť a preniesť ho aj na ostatných.


Bežnú dovolenku, takú tu pohodovú, pozná už asi každý z nás, pri vašich zájazdoch ide však aj o niečo iné. V čom sa líšia?
Každá krajina má svoje čaro, ponúka vždy niečo, čo sa len tak ľahko nevidí. Preto máme v programoch rôzne aktivity, ide o mnohé návštevy zaujímavých miest alebo sú to účasti na rôznych podujatiach, či lokálne festivaly. Výhodou všetkých zájazdov je komfortné cestovanie v malých skupinách. Vtedy sme všetci akoby bližšie k „centru diania“, toho, kam sa „veľké“ zájazdy nedostanú. Prirodzená túžba každého cestovateľa je vidieť niečo autentické, aby to nebolo také masové a to je to, čo sa snažíme zaradiť do našich programov. Napríklad pre mňa samotnú bol silným a veľmi autentickým zážitkom indiánsky festival pow-wow.

 

Ktorá krajina vám prirástla k srdcu, kde sa najradšej vraciate?
K srdcu mi prirástol Island, tam chodím najčastejšie. Počas celého roka ponúka množstvo úžasných vecí, v období od 15. septembra do 15. apríla tu máte navyše jedinečnú možnosť pozorovať mimoriadne nebeské divadlo – spektakulárnu polárnu žiaru. Ľadovcové jaskyne pod Vatnajökullom, absolútny unikát, môžete navštíviť od novembra do marca. Niekoľko desiatok metrov dlhé jaskynné chodby nie sú ničím nezvyčajným, magické odtiene ľadovcovej modrej nemajú obdobu! Nezaskočí vás ani priemerná februárová teplota v Reykjavíku, ktorá je podobná ako v Bratislave. Ostrov totiž obmýva z juhozápadu teplý Golfský prúd. V lete je priemerná teplota zase vyššia ako v mestách rovnakej zemepisnej šírky. Na pláži Nauthólsvík nájdete dokonca marocký piesok aj beachvolejbalové ihrisko! A ak by sa vám na kúpanie v mori zdalo chladno (miestnym obyvateľom sa nezdá), alternatívu máte v tamojšom termálnom prameni – zdarma. V júni a začiatkom júla slnko poskakuje na severnom horizonte a osvetľuje fjordy a farebné, celonočné “západy slnka” sú skutočným rajom pre všetkých, nielen pre fotografov. Prebudená príroda ukazuje neskutočnú paletu všetkých, aj tých najsýtejších odtieňov zelenej. K zážitkom patrí aj pozorovanie veľrýb a vtáctva. V lete sa vo fjorde pri Húsavíku a Dalvíku vyskytuje až 23 z celkového počtu 45 druhov veľrýb na svete, a kolónie hniezdiaceho vtáctva, obzvlášť roztomilých aliek bielobradých, patria k najväčším na svete. Leto vám ponúka aj príležitosť zavítať do vnútrozemia, v zime je väčšina vnútrozemských ciest uzavretá. V lete sa s vysokou nápravou a pohonom 4x4 dostanete cez lávové polia a početné brody až do srdca ostrova. A čo sa týka obyvateľov, tak Islanďania sú vždy v niečom najlepší, zároveň sú aj vtipní. Keď sa nudia, čo je najmä v zime, kedy sú takmer všetci online, vyhlasujú rôzne súťaže, napr. o najkrajší maják alebo o najškaredšie slovo (vyhrala bradavica). Na Islande sú dve najdôležitejšie inštitúcie: meteorologický úrad a štatistický úrad. Ich štatistický úrad sústavne niečo prepočítava, či už je to počet kníh na obyvateľa na svete, najviac spisovateľov na obyvateľa na svete, jednoducho vždy s niečím príde. Island je skutočne mystičná krajina s čarovnou prírodou, kde popri Islanďanoch bývajú aj elfovia, škriatkovia a trollovia.

 

Faerske Gjasardalur 2015

 

LadovcovaJaskyna

 

Ktorú kultúru považujete za najzaujímavejšiu?
Každá krajina je niečím iná, je to aj kultúra, ktorá ju odlišuje a robí zaujímavou, napríklad návšteva takej Číny vám poskytne pohľad na úplne iný životný štýl. Štýl, kde sa tisíc rokov stará kultúra spája s moderným staviteľstvom a životom. V samotnej čínskej metropole – Pekingu, môžete nájsť množstvo prekvapivých detailov a rozdielov.


V Myanmarsku/Barme je zase napríklad zaujímavé vidieť čistenie Buddhových zubov, je to veľmi dôležitá súčasť rituálov v pagode Mahamuni, ktorá tu ukrýva najuctievanejšiu podobizeň Buddhu. Umývanie Buddhovej tváre je však zážitkom len pre ranostajov – začína už o štvrtej hodine ráno! Od piatej ráno začínajú do chrámu prúdiť desiatky veriacich, aby sa modlili, prinášali obetné dary a najmä (táto výsada je však určená len mužom) lepili na telo svätca jemné zlaté plátky: socha je dnes pokrytá už 16-cm hrubou vrstvou! Štyri tenučké plátky stoja 2 doláre, vyrábajú ich v zlatotepeckej štvrti silné svaly mladých chlapcov, ktoré do kúskov zlata búšia v pravidelnom rytme obrovskými kladivami celé hodiny. Ulice Mandalaya sú každé ráno plné holohlavých postáv zahalených v šarlátových rúchach. Mnísi. Najmenší majú sotva 5 rokov, najstarší sú už úctyhodní páni v rokoch. Každý muž by sa podľa tradície mal stať mníchom aspoň raz za život. Hoci aj len na týždeň. Rodinná udalosť je spojená s veľkou oslavou a procesiou. Dievčatkám sa zas pri tej príležitosti zvyknú prepichovať uši, aby sa mohli zdobiť náušnicami. Mladí mnísi putujú každé ráno od domu k domu s veľkými, no spočiatku prázdnymi miskami. Všade už na nich čakajú domáci, aby mohli urobiť záslužný skutok – naložiť im do misiek ryžu a iné pochutiny. Posledné jedlo mníchov je však už o dvanástej naobed – potom je čas vyhradený už len na modlitby, meditáciu a prácu. Nečudo, že mnoho mladých chlapcov sotva vydrží v kláštore len týždeň!

 

Ktoré krajiny patria k najžiadanejším?
Ako som spomínala, každá krajina ponúka niečo výnimočné. A každý klient má takú tú svoju predstavu. Potom sme tu my, aby sme cestovanie niečím oživili, aby videli aj niečo autentické. Stále úspešná je Kuba, tu človek ešte môže zažiť to, čo sme my volali socializmus. Väčšina cestoviek ponúka klasické poznávacie zájazdy s ubytovaním v hoteloch. Ja som sa rozhodla zahrnúť do programu pobyt v „casa particular“, čo znamená ubytovanie u domácich. To považujem za najlepšiu možnosť, byť čo najbližšie k tým Kubáncom, k ich životu, zvykom. No začali sme ponúkať aj iné destinácie, ešte menej tradičné, ktoré majú tiež taký punc výnimočnosti. Takým je napríklad Uzbekistan, krajina bývalého Sovietskeho zväzu a plus krajina, cez ktorú viedla Hodvábna cesta. Má teda stále výnimočný cestovateľský podtext a pritom je možné tu zájazd zrealizovať aj komfortne. Zaujímavé sú aj ostatné krajiny Centrálnej Ázie s nádychom exotiky, Južná Amerika, Afrika, severské krajiny ... stále je čo pozerať, stále je čo spoznávať.


A čo kuchyňa?, taká tá národná ...
K cestovaniu určite patrí aj kuchyňa, národné jedlá, domáce špeciality. Popri takmer bežných jedlách môžete ochutnať aj niečo iné, čo nie „každý môže“. Na čínskom trhu ale aj kdekoľvek inde môžete ochutnať tie všelijaké potvory, napríklad pečenú stonožku, priadku morušovú, škorpióna ... Na mojom zozname bola najvyššie pečená hadia koža. Teda z toho, čo som ochutnala. Pečený had je výborný, ale tá koža…. Nie som typ, ktorý by si dával všade rezeň. Skúsila som aj islandskú lahôdku, zhnitého žraloka. Prvýkrát som pritom netušila, o čo pôjde. Zjedla som to teda s pomerne veľkou chuťou. Čím viac tam teraz ale chodím, tým menej som schopná si toho žraloka dať. Keď máte ale k tomu Brennivin, tak je to lepšie. Tomu hovoria zase čierna smrť. Je to pálené zo zemiakov a rasce. Ale inak slabota, len nejakých 38 percent. Čiže čierna smrť a zhnitý žralok, to je top kombinácia.


Ako je to s návratmi domov? Človek, ktorý je dlhodobo mimo svojej rodnej krajiny, je už akoby obyvateľom aj tej „cestovnej“, tej, kde sa už cíti „ako doma“.
Domov sa vždy veľmi teším, na rodinu, priateľov, blízkych. Stáva sa mi, že keď som už doma, keď moje telo už docestovalo, duša akoby predsa len zotrvala ešte nejaký čas v danej krajine. Je to o zvláštnom pocite, kedy nie ja som tam nechala kus seba, ale tá krajina nechala časť seba vo mne.


Čo ste získala vďaka cestovaniu? Čo vám dáva?
Cestovanie dáva veľa každému. U mňa je to najmä rozhľad, skúsenosť, väčšia otvorenosť a vďačnosť k stvoreniu. A tiež niečo, čo by som možno nazvala pocitom spolupatričnosti. Je úžasné vidieť, ako si ľudia v mnohých krajinách navzájom pomáhajú. Napriek problémom, ktoré svet má, je stále fascinujúci a rôznorodý. A samozrejme v mojom prípade je to aj vďaka tejto práci pocit nesmierneho šťastia, mám prácu, ktorá ma baví a napĺňa.

 

DSC08122

 

 

Foto: CK SVET
www.cksvet.sk
Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript.

lukas oravec 2015 by adda adowicz-www.studio-57.eu

 

Začiatkom 20. storočia vznikol v štáte Luisiana v meste New Orleans hudobný žáner – jazz. Hudba černochov, ktorá vznikla spojením afroamerického folklóru spolu s európskymi tradíciami na území Ameriky, sa rýchlo presúvala ďalej. Vyniká jedinečnou improvizáciou, kombináciou pokoja a dynamiky, pocitom uvoľnenosti a napätia. Ako hudba je postupne známa po celom svete, využíva mnohé hudobné kultúry, preto sú aj štýly jazzu veľakrát rôzne. Ešte aj dnes sa hľadá presná definícia na tento hudobný žáner. Lukáš Oravec, rodák zo Žiliny, sa už niekoľko rokov venuje hudbe. V hre na trúbke dosiahol vynikajúce výsledky, o čom svedčia aj jeho ocenenia z viacerých súťaží. Je zakladateľom a členom úspešnej jazzovej hudobnej formácie Lukáš Oravec Quartet.


„Lukáš Oravec je skvelý mladý trubkár, ktorý hrá a píše s veľkým zápalom a kreativitou. Jeho hudba, rovnako ako spôsob hrania, má charakteristický zvuk. Lukáš a hudobníci, ktorými sa obklopuje, sú silou, s ktorou treba počítať. Myslím, že sa vám táto nádherná hudba, rovnako ako počúvanie tejto kapely naživo, bude páčiť.“
Bob Mintzer

 

Čo Vás viedlo k hudbe, k hre na trubku a prečo práve jazz?
Na hudobnú školu ma prihlásili rodičia, keď som mal päť rokov. Obaja sú učitelia hudby. Mama učí na ZUŠ a otec na Konzervatóriu a Akadémii. Učil som sa hre na klavír a spomínam si, že som si aj poplakal. Nie, že by ma to nebavilo, ale so štúdiom prichádza aj povinnosť cvičiť. Keď som mal desať, otec ma prihlásil na trúbku a tá ma oslovila ako nič iné predtým. Bolo to aj vďaka školskému orchestru, kde som mohol byť súčasťou kolektívu. Zaujímavý bol aj žáner ktorý sa hral. Nebola to klasika, ale hudba dychová a hudba populárna, napríklad Beatles.


Spomedzi hudobníkov, najmä tých jazzových, máte určite svoje idoly, tie, ktoré Vás motivujú, posúvajú vpred. Kto je pre Vás najväčším vzorom?
Vzorov bolo hneď niekoľko. Inšpirácia domácimi umelcami, pri ktorých hudbe som vyrastal ako dieťa, najmä Radovan Tariška a Juraj Bartoš. Zo svetovej scény to boli trubkári chronologicky: Louis Armstrong, Clifford Brown, Freddie Hubbard, Woody Shaw, Miles Davis, Tom Harrell, Wynton Marsalis a mnoho ďalších. Vekom sa to trochu mení a človek objavuje inšpirácie nové. Mení sa vkus a začne počuť a rozumieť veciam, na ktoré musí jednoducho dozrieť. Medzi idolmi mám samozrejme muzikantov z iných nástrojov ako Charlie Parker, John Coltrane, Joe Henderson, Elvin Jones, Kenny Kirkland a mnoho ďalších.


Jazz, to je hudobný štýl, kde si každý hudobník hrá akoby svoje sólo a pritom z pódia vychádza ucelená, emóciami nabitá melódia. Je pravda, že akokoľvek dobrí hráči nikdy nezahrajú v rovnakom zložení, rovnakým spôsobom to isté dvakrát po sebe?
Pokiaľ sa jedná o projekt, ktorý má svojich členov, v rovnakom zložení si určite zahrajú. Viem však čo máte na mysli. Keďže improvizácia v skladbe tvorí zvačša 80 % obsahu a jedná sa o improvizáciu, nie o recitovanie niečoho pripraveného, sóla su vždy iné. Doslovne sa už nezopakujú. Maximálne určité fragmenty, inak nazvané frázy či licky, ktoré každý hráč má a tvoria jeho osobný improvizačný „language“.


Ktoré prvky vytvárajú štýl jazzu a sú preň najdôležitejšie?
Z jazzovej evolúcie by som asi menoval tri najdôležitejšie smery, ktoré by aspoň v nejakej forme mali byť citeľné, aby bolo možné hovoriť o jazze. Je to blues, swing a bebop. Samozrejme veľký dôraz sa kladie na rytmus, melódiu či harmóniu. V pestrosti a fantázii sa nešetrí. To, čím sa dnes odlišuje jazz od ostatných žánrov, je dôraz na improvizáciu.


Jazz si vyžaduje špecifických poslucháčov, čo je v našich podmienkach asi trochu zložitejšie. Rokmi postupne získava už svoj trend, ale predsa len, nelákalo Vás vycestovať a uplatniť sa niekde za morom, v kolíske jazzu?
V našich podmienkach to je možno zložitejšie ako v západných krajinách. Hlavne pre cenzúru bývalého režimu. Jazz sa nedočkal veľkej náklonnosti súdruhov. V iných postsocialistických krajinách bolo tomu inak. V Poľsku fungovala jazzová scéna, predávali sa americké platne, fungovali jazzové školy, festivaly a samozrejme kluby. To je jediný dôvod, prečo si ešte dnes ľudia stále hľadajú cestu k jazzu. Pre väčšinu je to niečo nové, v čom neboli kultúrne vychovávaní. Koncertovať v Amerike je samozrejme sen každého Európana. Asi podobne ako sen Američana koncertovať v Európe či Japonsku. V Amerike je silná jazzová scéna najmä v New Yorku. Samozrejme sa teším na každú príležitosť, ktorá sa naskytne.


Jazz sa hrá vo veľkých sálach ale i v menších, komornejších kluboch a baroch. V akom prostredí najradšej hráte Vy?
Nevadí mi žiadny priestor, pokiaľ sú vytvorené dôstojné podmienky. To hlavné, čo potrebujete k podaniu vysokého výkonu, je dobré publikum.


Jazz, to je viacero štýlov a definícii, mnohí jazzoví hudobníci nevedia sami presne definovať hudbu, ktorú hrajú. Ako by ste ho charakterizoval Vy?
Pohľad jazzmana je odlišný od bežného poslucháča. Na jazze si preto všímajú aj problematiku remesla. Či už sú to veci, ktoré sa stanú v interakcii medzi hudobníkmi, čiže hovoríme o hudbe, ktorú dokážu vďaka svojmu nadaniu vytvoriť spontánne na pódiu, alebo to môže byť samotná kvalita prevedenia. Hudba, ktorú hrám, je pre mňa v prvom rade hudba slobody. Hudba, kde sa môžem realizovať a využiť naplno všetky svoje zmysly, schopnosti, city a nápady. To mi ešte žiadna iná hudba nikdy neumožnila.

 

Čím prekvapíte svojich poslucháčov v najbližšej dobe?
Tradične v mojom projekte každoročne absolvujeme niekoľko koncertných turné v spolupráci s americkými muzikantmi. Toho roku to je hlavne aprílové turné so saxofonistom Waynom Escofferrym a augustové turné s pianistom Danny Grissettom. Čo bude asi najväčšou udalosťou, považujem vydanie albumu „Ali“ Lukáš Oravec Quartetu so vzácnym hosťom Bobom Mintzerom. Je to pre mňa doposiaľ asi najvýznamnejšia spolupráca. Bob Mintzer je americký saxofonista, ktorý ma za sebou obrovské úspechy, skúsenosti a spolupráce s najlepšími interpretmi sveta. Do projektu priniesol obrovskú dávku muzikality a inšpirácie. Album nahrávali a kompozične sa podieľali ďalší poprední európski hudobníci . Slovenský bubeník Marián Ševčík, maďarský pianista Kálmán

 

Lukáš Oravec Quartet
Formácia Lukáš Oravec Quartet vznikla začiatkom roku 2012. Svojou kvalitou okamžite zaujala jazzových nadšencov. Kapela odohrala rozsiahlu šnúru klubových koncertov a festivalových vystúpení po celej Európe. Quartet získal najvyššiu cenu súťaže „Young Faces of Slovak Jazz“ a zároveň cenu za „interpretačný výkon“ lídra quartetu. V roku 2013 vydali debutový album s názvom „Introducing Lukáš Oravec Quartet“, ktorý vyhral cenu ESPRIT 2013 za najlepší slovenský album roku. V Roku 2015 vydáva v poradí druhý album „Piotrology“ a v roku 2016 tretí album kvartetu „Ali“.

 

Lukáš Oravec
študoval na Konzervatóriu v Žiline v roku 2008/2009 bol prijatý na Royal Academy of Music Aarhus (DK). Študoval odbor klasickej hudby u profesora Christiana Steenstrupa a Martina Schustera. Na jeho žiadosť mu bolo umožnené venovať sa štúdiu jazzovej trúbke pod vedením Jakoba Buchanana. v roku 2009/2010 pokračoval v štúdiu na Janáčkovej akademii múzických umění v Brně (CZ) na katedre vážnej hudby u prof. Jana Brodu a u Jana Přibila na jazzovej interpretácii. Jednou z jeho najväčších skúseností bola v rokoch 2010/2011 stáž na Akademii Muzycznej im. Karola Szymanowskiego Katowice (PL). Študoval na katedre klasickej hudby u prof. Stanislawa Dziewiora a na katedre jazzu pod vedením Piotra Wojtasika. Od roku 2011 sa venuje štúdiu jazzovej interpretácie na Janáčkovej akademii múzických umění v Brně u profesora Juraja Bartoša a je prijatý na jazzovú katedru Master of Arts City of Vienna University (AT) (2013/2015) do triedy profesora Jörg Engels. Spolupracoval v mnohých bigbandoch a projektoch. RAMA Big Band (DK) v medzinárodných obsadeniach pod vedením Jens Christian Jensena, Geir Lysne, Ian McDougall a mnohými ďalšími. Je členom Big Bandu Gustava Broma a CZ/SK Big Bandu Matúša Jakabčica. Od roku 2012 hrá so svojím projektom Lukáš Oravec Quartet (SK/HU), s ktorým už má za sebou najvyššie ocenenie v súťaži nové tváre slovenského jazzu za “zrelý kolektívny výkon”. Debutový album “Introducing Lukáš Oravec Quartet” vyhral cenu Esprit 2013 za najlepší jazzový album roku. V Roku 2015 získal nomináciu na Radioheads s albumom „Kulosaari“ . Bol súčasťou projektu Sisi Michalidesovej, ktorého album získal cenu Esprit za najlepší album roku. Toho roku sa účastnil ako člen projektu na albume Ľuboša Šrámka, ktorý získlal cenu Radio Heads Awards. Hosťuje a spolupracuje s česko-slovenskou, ale i zahraničnou jazzovou scénou, napríklad s Bob Mintzerom, Vincentom Herringom, Danny Grissettom, Rick Margitzom, Pavlom Wlosokom, Waynom Escofferym, Andy Schofieldom, Radovanom Tariškom, Pete Turner, Jamil Sheriff, Mariánom Ševčíkom, Lubošom Šrámkom, Benito Gonzalezom, Essiet Okon Essietom, Lászlom Süle, Ondřejom Štveráčkom, Hannu Rantanen, Kalman Oláh, Gábor Bolla a mnohými ďalšími. Ocenenia

 

2005 - 1. place in I. category and allover winner in trumpet competition of Conservatories Slovakia.
2007 - 1. place in II. category in trumpet competition of Conservatories Slovakia
2007 - 1. place in international festival of brass orchestras Rybnik 2007, Poland.
2012 - Price for convincing interpretation, competition new Faces of Slovak jazz
2012 - Lukáš Oravec Quartet - Highest price - for sophisticated collective playing, competition new Faces of Slovak jazz
2014 - CD Lukáš Oravec Quartet „Introducing“- won the award ESPRIT for the best Slovak album of the year
2015 - CD Sisa Michalidesová „Dream Rhapsody“ - won the ESPRIT award for the best Slovak album of the year
2016 - CD Ľuboš Šrámek E.E.A. „White Dream“ – won the Radioheads awards for the best Slovak album of the year
Diskografia:
Ako líder:
2016 - Ali - Lukas Oravec Quartet feat Bob Mintzer
2015 - Kulosaari - Kaunis Five
2015 - Piotrology - Lukáš Oravec Quartet feat Vincent Herring & Kalman Olah
2013 - Introducing - Lukáš Oravec Quartet feat Radovan Tariška
Ako sideman:
2016 ‐ Correspondance – Rozhlasový Big Band Gustava Broma
2015 - Dream Rhapsody - Sisa Michalidesová feat Benito Gonzalez
2014 - Tales from My Diary - Nikolaj Nikitin Ensemble feat Miroslav Vitouš
2014 - White Dream - Ľuboš Šrámek E.E.A. feat Peter Erskine
2011 ‐ Balkansambel

 

 

Text: www.lukasoravec.com, Jana Krivdová

kniizka018

Majestátne hory skrývajú v sebe neobyčajnú silu, kráčajúc krok za krokom, naberá každý okamih v nich zmyselnú hĺbku. Tlkot vlastného srdca, zvuk skál a ozvena nekonečnej prírody sprevádza každého, kto sa vyberie na ich vrchol ...

kniizka008

kniizka005

Svoje o tom vie aj Miki Knižka - skúsený horský vodca, ktorý vyrastal pod Tatrami. Lezenie je jeho vášňou, je to to, čo ho baví a napĺňa. Plní sny aj tým, ktorí naberú odvahu, aby zažili presne ten istý pocit. Neustále posúva hranice svojich schopností, odmenou sú mu nádherné pohľady na nekonečné štíty. V prestížnej a náročnej Sherpa Rallye dosiahol víťazstva, zúčastnil sa Salomon Trophy a mnohých ďalších skialpinistických pretekov, horských behov a duatlonov.

kniizka014

Odkedy sa venujete tomuto extrémnemu športu - lezeniu?
Lezenie nie je pre mňa extrémny šport, lezenie je pre mňa životný štýl. Lezeniu sa venujem od svojich sedemnástich rokov.


Čo vás zlákalo a naďalej láka na lezecké cesty? Kde bol váš prvý výstup?
Lezecké cesty sú pre mňa výzva a ja rád posúvam svoje hranice a kladiem si stále nové ciele a výzvy. Som aj vášnivý cestovateľ a veľmi ma láka spoznávanie nových miest. Môj prvý lezecký výstup som absolvoval v Tatrách na Žabieho koňa a Voliu vežu.

 

Ktoré lezecké oblasti patria medzi vaše najobľúbenejšie?
Jednoznačne sú to Vysoké Tatry ale zároveň, keďže som veľa rokov žil v Kanade, tak aj miestne kanadské hory.


Máte za sebou mnoho lezeckých výstupov. Určite sú medzi nimi aj také, ktoré sú na „vrchnom rebríčku“ vašich výstupov. Ktoré sú to?
Nemám žiaden rebríček výstupov, pre mňa je každý výstup a skúsenosť z výstupu jedinečná a je jedno, či je výstup ľahký alebo ťažký, skôr je pre mňa dôležité s kým výstup absolvujem a čo spolu zažijeme.


Ktorý zážitok bol pre vás zatiaľ „najsilnejší“?
Tým, že nemám rebríček, tak je pre mňa ťažké odpovedať na túto otázku, lebo každý zážitok z výstupu je iný a výnimočný.


Bol aj taký, pri ktorom ste si už mysleli, že je ten posledný?
Áno, naposledy na neúspešnej expedícii na horu Makalu v roku 2015. Počas našej expedície sme zažili veľké zemetrasenie v Nepále , pri ktorom zahynuli ľudia o dolinu vedľa pod Everestom. My sme mali to šťastie, že nikto nezomrel. Ja som sa práve v tej chvíli ocitol medzi dvoma obrovskými kamennými lavínami, kde som netušil v tej chvíli, že ide o lavínu, ale myslel som si, že sa celý vrch zosúva. V tú chvílu som si myslel, že nadišiel môj koniec. Napadlo ma, že po týchto lavínach na mojom pravoboku a ľavoboku príde ešte tretia, ktorá ma zvalcuje. Našťastie sa moje obavy nevyplnili a ja som si uvedomil, že lavíny boli spôsobené mohutným zemetrasením.


V prestížnej a náročnej Sherpa Rallye ste dosiahol vynikajúce výsledky, aké umiestnenie ste získal, aké sú Vaše spomienky na toto podujatie?
Tieto preteky som vyhral 5 krát. Sú to preteky s hromadným štartom, kde každý chlap nesie 60 kg a ženy po 20 kg. Bolo to nádherné obdobie v mojom živote, veľmi rád na to spominam. Každý rok sme sa takto po sezóne stretávali, pretože počas sezóny väšinou na to nie je čas.


Máte popri lezení a skialpe čas aj na iné záujmy?
Popri mojej práci a rodine mám toho času už menej, ale v poslednej dobe si nájdem čas na cestný bicykel.

 

Precestoval ste Aljašku, vyliezli ste 7 šesťtisícoviek v Južnej Amerike, mnoho zážitkov ste si priniesol z Thajska ... Vašou srdcovkou je však asi Kanada, kde ste istý čas aj žil. Aké spomienky máte na tieto časy a prečo práve Kanada?
Kanada je pre mňa jedna z najkrajších krajín na svete a to do dnes platí. V Kanade som strávil 11 rokov svojho života a ešte stále som ju neopustil a vraciam sa tam každú zimu. Mám z tadiaľ nádherné spomienky. Kanada je charakterom krajiny podobná nášmu Slovensku, sú tam krásne ihličnaté lesy a nádherné hory, ktoré majú obrovské rozmery a ponúkajú ľuďom, ktorí majú radi lezenie, lyžovanie a skialpinizmus, tie najlepšie podmienky na svete.

kniizka017

kniizka013

Ste zakladateľom firmy Mountain Pro Guiding, ktorá ponúka služby skúsených horských vodcov, kurzy, heliskiing a kompletné plánovanie teambuildingov a výletov nielen v našich horách, ale orientuje sa aj na vodenie po celom svete. Ktoré „destinácie“ patria k najpreferovanejším ?
Už spomínaná Kanada, keďže práve do Kanady zvyknem brávať ľudí a to hlavne v zime na skialpinizmus a heliskiing, ale často navštevovaným miestom je aj Južná Amerika, ktorá patrí medzi moje srdcové záležitosti. Ďalej sem patria kopce v Európe ako Mount Blanc, Matterhorn, ale taktiež sa mi pracovne často podarí dostať na miesta pre mňa menej typické ako je Čína, Kirgizstan, Gruzínsko a podobne.

Aké kurzy ponúkate a na čo sú predovšetkým zamerané?
Ponúkame skialpinistické, lavínové kurzy, kurzy lezenia, ferratové kurzy. Cieľom našich kurzov, najmä skialpinistického a lavínového, je zdokonaľovať sa, respektíve predávať ľuďom informácie, aby sa dokázali pohybovať v zimnom teréne, čo najbezpečnejšie sa vyhli potencionálnym nebezpečným situáciam a vyhli sa pádu lavín.


Ako jediný na Slovensku a v Čechách ponúkate špecialitu – heli-skiing v Kanade, čo je vlastne lyžovanie na prašanovom snehu v divokej panenskej prírode za pomoci helikoptéry. Ako prebieha takéto lyžovanie a komu je predovšetkým určený tento druh lyžovania?
Heliskiing je vlastne najvyššia možná úroveň lyžovania. Pre vášnivých lyžiarov je heliskiing tá najvyššia méta, ktorú môžu v živote dosiahnuť. Ak človek rád lyžuje vo voľnom panenskom snehu, tak Kanada je absolútne najlepšia destinácia na tento druh športu. Tento šport je určený dobrým lyžiarom, ktorí sú schopní lyžovať bez problémov na “čiernych” zjazdovkách v lyžiarskych strediskách. Zväčša je takýto program organizovaný na 7 dní, ale namiesto lyžiarskych vlekov vás po celý deň vynášajú do panenských prašanových terénov na helikoptére a vy máte obrovské neporušené biele pláne iba pre seba.


Je heliskiing len pre adrenalínových alebo aj pre tých menej zdatných lyžiarov?
Nie je to iba pre adrenalínových lyžiarov, ale aj pre dobrých zdatných lyžiarov, ktorí sú schopní zlyžovať aj “čierne” zjazdovky. Veľa ľudí má predstavu o heliskiingu, že sa skáče z helikoptéry a že sa lyžujú iba strmé terény plné skokov, ale to nie je pravda. Heliskiing je aj pre normálnych lyžiarov, ktorí sú aspoň trochu zdatní, čiže pre široký okruh ľudí.


Aká výstroj je potrebná?
Na heliskiing si musíte so sebou zobrať iba lyžiarky a klasické zimné oblečenie. Lyže, palice, snowbord, lavínovú výbavu, vysielačku, batoh, máte automaticky zabezpečené od nás.


Aké sú vaše ďalšie plány do budúcna?
Plánov do budúcna je viac, ale nerád o nich vopred rozprávam. Stále mám pred sebou nejaké ciele a výzvy, ktoré by som v dohľadnej dobe chcel uskutočniť.


www.mountainproguiding.comkniizka016

kniizka012

kniizka015

kniizka007

marionet012

Je absolventkou Strednej umeleckej školy v Prešove a marketingovej komunikácie na UCM v Trnave. Rada vymýšľa originálne veci a vie sa pre ne nadchnúť.

marionet020

Tvorivý svet, kde každá osobnosť môže mať milú bábkovú podobizeň.

Prečo práve názov Mariones a čo toto slovo charakterizuje?
Mariones je názov, ktorý som po dlhšej úvahe odvodila od slova marioneta, no zároveň som chcela, aby slovo bolo nové. Marioneta je bábka vedená zhora pomocou nití alebo silonových tenkých lán, ktorá visí na vodiacej tyči a pomocou nej sa ovláda. Vizuálne aj pohybovo je najbližšia ľudskej postave.


Aké veľké marionety zhotovujete a aké materiály používate na ich celkovú tvorbu?
Moje marionety sú vysoké približne 45 cm. Telá vyrábam z dreva a hlavy zo špeciálnych hmôt – drevitej a papierovej, ktoré sú po vyschnutí veľmi pevné. Na oblečenie zháňam také látky, vzory a materiály, ktorými čo najvernejšie napodobním jedinečný odev danej osoby, no ktoré sú zároveň dostatočne tenké a jemné, aby marionete umožnili prirodzený pohyb. Látky podľa potreby farbím farbami na textil, prípadne namaľujem aj nadpisy, aby sa oblečenie čo najviac podobalo. Rukávy by mali byť dlhé, aby zakrývali spoje - “kĺby”, v ktorých sa ruky ohýbajú. Keďže cez odev vedú silony, bábky sa po vyviazaní už neprezliekajú.

 

Akú predlohu potrebujete na zhotovenie marionety?
K výrobe potrebujem fotky ako predlohu: tvár spredu a z profilu (čím viac fotiek, tým lepšie) a fotku celej postavy v oblečení, aké mám bábke ušiť.


Koľko asi trvá zhotovenie marionety?
Keďže výroba jednej bábky trvá približne 3 týždne a zatiaľ ju urýchliť neviem, je dôležité, aby sa mi záujemcovia ozvali v dostatočnom časovom predstihu. Na detailoch objednávky sa dohodneme e-mailom alebo telefonicky, prípadne mi môžu napísať správu aj na facebook. Teším sa na každú zaujímavú spoluprácu.

 

Zhotovíte marionetu, odovzdáte ju klientovi... Čo Vás na tejto práci najviac teší?
Teší ma, keď sa môžem podieľať na radosti iných, keď je bábka nečakaným a prekvapivým darčekom pre niekoho, o kom sme si mysleli, že sa mu už nič nové a prekvapivé darovať nedá. Marioneta ako darček k jubileu, pod stromček, k výročiu, či ako svadobný dar, má schopnosť rozosmiať a urobiť radosť. Verím, že moje marionety robia ľuďom radosť.


text: Jana Krivdová, Barbora Mihoková
foto: Maroš Fabian
www.mariones.eu 

marionet001

 

marionet004

marionet011

marionet013

marionet003

 

 

 

 

 

 

Salto-Angel-zlanenie

 

S partiou kamarátov zlanili ako prví na svete najvyšší vodopád sveta Salto Angel, či prešli Kaňon del Diablo.

Expedície, ktoré poriadal sa stali námetompre oceňované dokumenty. Mnohým Slovákom umožnil vidieť to najkrajšie z Venezuely a iných krajín Južnej Ameriky. Blízka mu je aj africká divočina s jej pôvodnými obyvateľmi. Je ako postava z dobrodružného románu – Peter Ondrejovič zvaný BECKO.

 

Začiatkom tohto roka si sa po 29-krát vybral do Venezuely. Kedy to bolo prvý krát a čo ťa tam priviedlo?

V roku 1992 som sa vracal z trojmesačnej cesty po Južnej Amerike. V Caracase na letisku sa mi dostala do ruky kniha o Stolových horách a ja som hneď vedel, že toto chcem.Doma som začal organizovať horolezeckú expedíciu, ale vo finále príprav som si vážne dolámal na skalách členok. A tak som po roku vyrazil do Južnej Ameriky na päť mesiacov aj s handicapovanou nohou. Mali sme nafukovaciu loď, padáky a mesiac sme sa venovali ešte lezeniu. Moji outdooroví priatelia prichádzali vždy na určitú časť pobytu, lebo v pláne bolo aj lietanie v Kolumbii a nejaké trekové výstupy v Ekvádore a Peru. Samotná Venezuela mi vtedy zabrala najviac času, lebo sa tu dalo podniknúť veľmi veľa outdoorových vecí. Kvôli vysokým cenám sme v podstate skoro stále prebývali v prírode. A v hlave sa mi zrodilo viacero nových projektov do budúcnosti.

Čím ťa táto krajina upútala, že si sa rozhodol toľkokrát sa sem vrátiť?

Venezuela, iste nielen v mojom prípade, je unikátna najmä kvôli prírode. Andy, Karibik, savany, rieka Orinoko ... avšak najväčším fenoménom sú prastaré vertikálne útesy vytŕčajúce z pralesa do výšok oblakov zvané tepuí – stolové hory. Na ich plochých útvaroch sa nazbiera dostatok vody, aby to bol raj najvyšších vodopádov sveta. Hore, ale aj pod nimi, sa rozprestierajú stále ešte obrovské priestory divočiny. Sprvoti boli pre mňa najhlavnejším magnetom vertikálne steny z hľadiska horolezeckého ako aj expedičného. To pole neorané možností, ktoré sa tu dá využiť.Nám Slovákom sa ešte koncom 90-tych rokov podarili hodnotné objavné expedície. Asi najviac sme sa ukázali, keď sme ako prvá expedícia prešli najväčšou stolovou horou a zlanili na svete najvyšší vodopád sveta Salto Angel. Hneď o rok sme prešli ešte náročnejší Kaňon del Diablo a neskôr sme sa tam dokonca vrátili natočiť film. Dnes sa sem vraciam znova a znova, aby som sa podelil o túto krásu aj bez extrému ako turistický sprievodca. Ukázať našincom toľko silných vecí pokope sa málokde podarí a to vôbec nemusíme visieť nad priepasťou, aby to bolo naozaj vzrušujúce poznávanie.

Roraima-full

 

 

Čo patrí k najobľúbenejším miestam, ktoré ukazuješ svojim klientom?

Ja vychádzam z predsavzatia, že nemôžem ukázať všetko, ale musím ukázať to najlepšie. No stihnúť to za tri týždne a za primerané peniaze. A verte neverte, dá sa toho vidieť a zažiť naozaj dosť. Na prvom mieste je to Národný park Canaima – pralesy, rieky, stolové hory a vodopády. Medzi nimi ten najvyšší na svete Salto Angel. Vidíme ho plaviac sa k nemu divokou riekou na Indiánskej, dnes už motorovej lodi vydlabanej z obrovského kmeňa stromu. Ale aj z lietadla počas preletu ponada z každého pohľadu je to všetko fascinujúce.Ďalšou dominantou poznávačky krajiny je výstup na jednu stolovú horu – Roraimu. Tú preslávil román o prežívajúcich dinosauroch – Stratený svet, ale realita je aj bez nich veľmi zaujímavá. Miliónmi rokov vypreparované skalné útvary rovno z ríše fantázie. Nevšedný zážitok je Delta Orinoka s Indián mi, ktorí žijú v domčekoch nad vodou a prales je všade okolo nás. Domorodci používajú dlabané kanoe, ktoré sa naučíme ovládať. Sú to ešte stále veľmi prírodní ľudia.Karibské more v štýlovom rybárskom mestečku Choroní má zasa šmrnc kolo niálnych čias. Rafting na krištáľovej rieke a safari v savanách Los Llanos. Tu pozorujeme pestrofarebné kŕdle tisícok vtákov, lovíme veľké anakondy a vidíme zvieratá, ktoré si zvykli nemať strach z ľudí. Mnoho Slovákov na takom eko-ranči prvýkrát v živote sedí v sedle a vychutnáva si safari z konského chrbáta.

Vie ešte Venezuela prekvapiť aj teba? Máš popri sprievodcovských povinnostiach čas objavovať aj nové miesta?

Stále je čo objavovať. Keď odídu klienti, často si nechám čas pre svoje výjazdy do divočiny. Takto som bol v naozaj odľahlých kútoch, kde sa nedostávajú ani domáci.V sprievode Indiána sme tento rok v marci boli na výprave v pralese, kde sme za niekoľko dní zašli tak vysoko proti prúdu rieky, že oni sami tam už nelovia. Boli sme v nedotknutej prírode a mali sme šancu stretnúť nekontaktovaných Indiánov, ktorí sa vyhýbajú vonkajšiemu svetu. Inokedy sme pozorovali hniezda najväčšieho orla – Harpyje pralesnej, ale aj iných výnimočných vtákov. Tento rok na jar som na základe týchto poznatkov zorganizoval výpravu pre špecialistov – ornitológov.

Na zájazdoch ponúkaš aj mnohé „andrenalínové“ zážitky...

Adrenalín je korenie, ktoré nie je pre každého a treba s ním opatrne. Je to však príjemné spestrenie normálnej poznávačky v duchu návratu k prírode. V cudzích krajinách spolupracujem s domácimi špecialistami na rafting, kone či paragliding. Ja sám sa zúčastním všetkého a fotím, lebo chcem, aby „moji milí rekreanti“ mali zo všetkého čo najlepšie akčné zábery. Napríklad na divokej rieke idem na kajaku napred a čakám pod perejami, kde to býva vzrušujúce. Lovím akčné zábery, aby neskôr mohli byť na seba hrdí, lebo tam prekonávajú svoje limity.Zlaňovanie povedľa najvyššieho vodopádu sveta robím len pre záujemcov so skúsenosťami a ešte si ich preverím predtým na Beckovskej skale.

PD 29 File 002

Ktoré z týchto aktivít máš najradšej ty?

Úplne všetky. Dnes všetky robím len rekreačne „z pasije“ a striedam ich. V mladosti som robil naplno horolezectvo a v kútiku duše som túžil po divokej vode a po lietaní, ale nebol na to čas. Potreboval a chcel som sa presadiť v horolezectve. Priestor na lezenie po skale mám doma v Beckove kúsok za barákom, lietanie na padákoch sa dá aj v okolí, len za divokou vodou treba cestovať aspoň do Álp. Preto som maximálne rád, ak si klienti vyberú rafting a tým pádom si to užijem s nimi.Napríklad v Peru splavujeme 3 dni rieku Apurimac. To je vlastne prvá rieka slávnej Amazonky. V Ugande zase jazdíme pereje Bieleho Nílu.Avšak mne sa páči aj jazda v indiánskej dlabanej kanoe na úplne kľudnej vode. Ľudia pomerne rýchlo pochopia, ako ju ovládať a zažijeme pri tom vždy kopu srandy, lebo stačí málo a ... ste vo vode.A pyrane? Tie našťastie vo voľnej vode nie sú nijako nebezpečné. Aj to je však vzrušujúce, kúpaťsa s nimi. Šnorchlujeme na koraloch so žralokmi, na ruke spoznávame veľké tarantule atď. Ľudia radi prekonávajú predsudky, ak sa to nerobí stresovo a ide sa osobným príkladom.

Čo okrem týchto športových aktivít môžeme očakávať od takéhoto „zájazdu“? Treba byť vopred fyzicky pripravený?

Poznanie na prvom mieste. Dnes mnohí ľudia, doma intenzívne pracujúci, chcú „dať si do tela“ a pritom zažiť aj kúsok adrenalínu a hlavne túžia spoznávať. Ak sú takéto očakávania splnené, tak sa dobrá zvesť šíri a o to mi práve ide.

Keďže program zájazdu je vopred daný, každý viac menej vie, do čoho ide. Fyzicky pripravený znamená minimálne, že nezabudol chodiť a je ochotný zabrať. Vo väčšine zájazdov stačí byť na priemernej fyzickej úrovni.

Je to priestor pre objavenie svojich „skrytých možností“?

Tie nepoznané možnosti – to je fenomén objavovania seba samých. Napríklad na koni je väčšina prvýkrát v živote a počas 2-hodinového výjazdu si mnohí trúfnu na poriadne rýchlu jazdu cvalom, alebo na divokej vode majú na výber nielen veľký raft ale aj dvojmiestny čln. Adrenalínové úskalia ich tak naštartujú, že aj keď sa párkrát vyklopia, nasadnú znova a znova a zvládajú pomerne ťažké pereje. Neskôr sa potom pravidelne vracajú na vodácke akcie do Slovinska atď.

Stávajú sa z tvojich klientov po takýchto naplno a v extrémnych podmienkach prežitých dňoch kamaráti? Vedia sa v ťažších chvíľach podržať?

Dobrá partia sa zo skupiny náhodných účastníkov na takomto zájazde vytvorí v prevažnej väčšine prípadov. Z predtým neznámych ľudí sa stane „jedna rodina“. Až tak, že v budúcnosti si plánujú spoločné výjazdy do sveta astretávajú sa aj doma. Spoločné zdieľanie zážitkov, prekonávanie seba samých a objavovanie je motorom novovznikajúcich kamarátstiev. Ten duch pohody je dielom všetkých a mňa teší, že tomu prispievam ako len môžem.V takom prípade sa úplne najlepšie dá riešiť niekoho indispozícia, lebo „pelotón potiahne“. Avšak ak niekto naozaj nemôže, tak mám na treku aj Indiánskych nosičov, ktorý dotyčného odvedú nazad.V Peru na treku cez vysoké sedlá máme v rezerve koňa, na ktorom sa unavený zvezie. A v úplne krajnom prípade satelitný telefón a helikoptéra. To je však celkom drahý špás a je to len pre prípad ohrozenia života.

Qwega-kanoe

Spomenul si Kaňon del Diablo, ktorý ste v roku 1998 s Marošom Kočanom prešli ako prví. Často navštevuješ práve takéto neprebádané územia. Stalo sa ti, že si tu objavil aj nejakého živočícha, ktorého ešte nikto

nevidel, či trochu pripomínal dobu pravekú?

Objaviť nový druh je vec pre ozajstných vedcov a mňa amatérskeho nadšenca teší objaviť niečo, čo som ešte nevidel. Avšak uvidieť znova zviera ako tapír, anakonda alebo orol – Harpyja pralesná, ktoré žijú skrytým životom, je vždy sviatok. Takisto dostať sa na miesto, kam ľudská noha nikdy nevstúpila, je povznášajúci pocit.V prípade spomínanej expedície na to bolo potrebné mať horolezecké skúsenosti, guráž ísť do neznáma a zlaniť do miest, kde sa dá ísť len vpred. Potom už sa len prebíjať divočinou skalných roklín a pralesa. Na záver nafúknuť loď a plaviť sa po divokej rieke až do cieľa.Takéto expedície sú korením môjho cestovania a po čase lákajú človeka do niečoho nového. V Etiópii sme niekedy v roku 2000 prešli pešo po horských hrebeňoch obývaných dosť divokými domorodcami Suri, potom sme vstúpili na pláne pravej africkej divočiny. Jednu noc sme dokonca „prespali s mačetou v ruke“ na strome kvôli levici pod stromom. Neskôr sme križovali veľkú rieku a v hlave sa mi zrodila myšlienka expedičnej plavby divokými perejami za nespútanou Afrikou. Zrodila sa expedícia Omo – cesta do praveku, sfilmovaná Palom Barabášom. Tento príbeh je vďaka filmu pomerne dosť známy ale sú aj iné, ktoré hrejú mňa samého. Chcem tým povedať, že najlepšie projekty nevymyslí človek bez toho, aby si v danej krajine niečo neskúsil a na základe toho poznania a svojej guráže sa tam dá vymyslieť a zrealizovať nejaká hodnotná expedícia.

Máš možnosť stretnúť aj pôvodných obyvateľov?

V málo prípadoch som sa v Amazónii dostal k etnikám Indiánov. Je to veľmi náročné logisticky. Vzdialenosti enormné. Dostať povolenia na vstup od úradov takmer nemožné. Cenové relácie za lietadlo tam a nazad v tisícoch dolárov.

Na Novej Guinei som v roku 2007 navštívil ľudí „doby kamennej“, ktorí ešte pred krátkym časom boli úplne „prírodní“ a v niektorých osadách žili ešte bez „handier“, ktoré im podsúvajú misionári a naša „vtieravá civilizácia“. Vonkajší svet ich rýchlo zavalí „užitočnými“ vecami, ktoré vytláčajú ich tradičné. Misionári majú lieky ako silného spojenca. Títo ľudia veľmi rýchlo vymieňajú svoje hodnoty za naše „pokrokové“. S tlakom našho konzumného sveta sú potom nútení zanechať svoje tradície, spôsob života. Potom sú omnoho ľahšie okradnutí o svoje územie. To, čo sa dialo pred 150 rokmi v Amerike s Indiánmi, to dnes prebieha v Botswane, Etiopii, Amazónii, na Západnej Papue a inde. Posledné prírodné etniká s výnimkou Austrálie sú všade na svete často kruto vytláčané. Keď prídu o svoje tradície, o svoju zem, stávajú sa z nich žiaľ špinaví otrhanci tretieho sveta, ktorí už nikoho nezaujímajú. Preto si myslím, že „etnoturizmus“ pomáha zachovávať ich tradičné hodnoty.

Napriek tomu, že ty sám si veľmi znalý prírody, jej nástrah ale i pokladov, naučil si sa niečo od domácich o prírodných liečivách, o možnostiach ich využitia?

V Ekvádore sme sa stretli so šamanom, ktorý nám rozprával, že ešte ako dieťa ho dali do učenia k starému otcovi – šamanovi. Mal teraz 45 rokov a stále sa učil pralesnému vedeniu empíriou ale aj intuíciou. My, ľudia z vonka, sa môžeme naučiť len zlomok ich vedenia. Farmaceutické firmy, avšak aj liečitelia na ich poznatkoch profitujú, čo je určite nepomerne lepšie ako syntetické liečivá. Sám som bol vyliečený od nebezpečného parazita Leishmania braziliensis slovenským liečiteľom, ktorý používa produkty vyrábané v Amazónii. Som šťastný, že som sa vyhol trojtýždňovej chemoterapii, ktorá máva ťažké vedľajšie účinky.Do pralesa v Peru a Ekvádore sa chodí na rituál Ayahuasca, kde bieli návštevníci pod dohľadom šamana prenikajú do tajov duchovna a liečia si so šamanmi mnohé civilizačné závislosti.

V súvislosti s „pôsobením“ stolových hôr si raz spomínal príhodu s kamarátom, ktorý si pri výstupe na stolovú horu zabudol zobrať lieky, bez ktorých nemohol „fungovať“...

Pred 7 rokmi mi kamarát, ktorý robil ťažký biznis zavolal, že potrebuje „dobiť baterky“ Nadváha, fajčenie, káva, energetické nápoje... hlava plná zodpovednosti, až sa dostal na pokraj zrútenia. Pri výstupe na stolovú horu Roraima mi po dvoch kilometroch v prvom výšľape povedal, že tu nemá nitroglicerín. Spýtal som sa, že načo by sme potrebovali výbušninu na stolovej hore J. Mal však na mysli liek pre srdciarov. Nechcel to ale vzdať. Zredukoval som jeho záťaž, odložili stan ako nepotrebný, prihodil ostatné na seba. Pomalšie sme prekonali 1700 výškových metrov za jeden deň. Cestou nám hrozne pršalo, spacáky do nitky mokré, potme sme blúdili než sme našli skalný previs, kde nepršalo. Do polnoci sme drkotali, varičom som vysušoval spacáky, varil čaje. A ráno na stolovej hore sa kamarát cítil ako znovuzrodený. Nechápal som... po takej strastiplnej námahe?! Urobili sme si ešte celodenný trek tým mysterióznym povrchom, ako aj v ďalšie dni a plus námaha pri zostupe. Vtedy som prvýkrát, a potom už pokaždé, pozoroval, ako sa tam aj netrénovaní ľudia nabíjajú, hoc deň predtým podali nadľudský výkon. Potvrdilo sa to aj na mne samotnom nielen rýchlou regeneráciou svalov, ale aj úžasným hojením rán. Mne tam raz kamaráti zošívali predlaktie a to sa zrástlo tak, že dnes bez fotky neviem zistiť, na ktorej ruke to vôbec bolo. Neskôr mi jeden psychotronik dal odpoveď. Stolové hory sú najstaršie pohorie našej planéty. A ich stolový tvar je miestom najintenzívnejšej výmeny energií medzi našou Zemou a Kozmom. To pozitívne pôsobenie sme vždy pocítili sami na sebe.

Cieľom tvojich ciest býva aj Afrika. Čo ťa ťahá do týchto končín?

Mňa okrem prírody zaujíma aj etno – teda to tradičné a farebné dedičstvo dávnych čias. Tento miznúci svet je, ako som spomínal vyššie, nesmierne ohrozený. Zvieratá v národných parkoch aspoň ktosi chráni, ale tzv. „primitívne národy“ nielen v Afrike, sú pre miestne vlády ako aj civilizovanejších domorodcov akoby menejcenné. Preto som urobil päť výprav do povodia rieky Omo v Etiópii, prirovnávanej k etnografickému múzeu Afriky. Bolo sa treba ponáhlať, lebo valec civilizácie je neúprosný. Dnes sa viac zameriavam na divočinu, teda zvieratá v rôznych ekosystémoch. Najľahšie sa pozoruje v savanách Východnej Afriky a myslím si, že oprávnene je Afrika mimoriadne atraktívna pre každého milovníka zvierat.

Z tvojich expedícií, resp. na ich podnet boli natočené Palom Barabášom aj pútavé dokumentárne filmy. Spomínaný dokument OMO – cesta do praveku, či Amazonia Vertical. Nechystáte niečo nové?

Barabáš je dokumentarista s nesmierne širokým uhlom záberu. Pre svoje pútavé filmy si vyberá často nové prostredie a aj ľudí, ktorí sa v ňom vyznajú. Niečo také silné ako expedícia Omo sa stále ťažšie hľadá. Na základe troch expedícií, kde bol s inými kamarátmi, uskutočnili novú expedíciu v Etiópii. Podaril sa mu veľmi hodnotný kritický film ,,Suri“ o násilnom potláčaní starej africkej kultúry. Ja sám mám ešte niečo v hlave, ale možno nedozrel čas. Všetko vyžaduje know how, dobré kontakty, čas, peniaze a v neposlednom rade presvedčenie, že to je správna voľba. Oboch nás to musí presvedčiť. Uvidíme.

Z každej výpravy sa vraciaš domov na Slovensko k rodine. Máš aj tu svoj obľúbený kút?

Pre mňa je stredom vesmíru moja rodná hruda, teda Beckov a najmä nezameniteľná beckovská skala. No kedykoľvek mám príležitosť, doháňam zameškané po celom Slovensku, lebo tu je ešte spústa úžasných miest, ktoré chcem stále objavovať.

Kam sa okrem plánovaných zájazdov s klientami chystáš najbližšie pre vlastné potešenie?

V blízkej budúcnosti sa chystáme do Bolívie na jej najvyššiu horu Nedado Sajama 6552 m a trocha si popri tom užiť túto farebnú krajinu Inkov. No a keď klienti odídu, vyrazím zrejme krížom cez brazílsku Amazóniu do Venezuely. Tam som ešte nebol...

fotografie: archív - Peter Becko Ondrejovič

otázky pripravila: Dagmar Staňová

www.anakonda.sk

Annelie-Pompe

 

 

Katka Linczényiová bola odmalička zvyknutá hýbať sa naplno, športovať... Avšak vážne autoimunitné ochorenie ju prinútilo spomaliť a prehodnotiť druh športu, ktorému sa bude venovať. A dokonale sa našla v hĺbkovom ponáraní - freedivingu. Tu síce klesá hlboko pod vodnú hladinu, ale jej výsledky na svetovej úrovni stúpajú do rekordných „výšok“.

Čo vás k hĺbkovému ponáraniu priviedlo?

Môj otec bol jachtár, starý otec zasa žil nejaký čas v Alžírsku. Ako dieťa som rada čítala cestovateľské časopisy National Geographic, ktoré boli vo francúzskom jazyku. Čítanie príbehov dobrodruhov bolo na tú dobu vzácne. Vždy som snívala, že budem jednou z nich. Mala som deväť rokov, keď som sa prvýkrát skúšala potápať s prístrojom. V sedemnástich som vyskúšala freediving a v dvadsiatich rokoch som bola treťou ženou na svete, ktorá sa dokázala potopiť najhlbšie – od svetového rekordu ma delilo len osem metrov.


Je potrebné začať trénovať potápanie najprv v bazéne? Je potrebný aj iný tréning (na suchu) alebo stačí celková dobrá fyzická zdatnosť?

Tréning sa skladá z výcviku v bazéne, posilňovni a môže sa k tomu pridať aj beh alebo cyklistika. Veľká časť prípravy pozostáva aj z mentálneho tréningu, meditácie a strečingu. Najlepšie je začať v bazéne. Freediving, ale rozhodne nie je iba o fyzickej zdatnosti. Skôr naopak, je to psychicky náročný šport.

Ilona-Dubuske

Po akej dobe ste sa začali ponárať do väčších a väčších hĺbok? Ako dlho si musí telo zvykať na takéto prostredie/tlak?

Ja som mala vcelku talent na hĺbky hneď od začiatku, takže mi to išlo celkom rýchlo. Hneď piaty deň, čo som skúsila freediving, som išla do 45 metrovej hĺbky.  Nie je dôvod sa ale ponáhľať. Čim pomalšie sa freediver rozvíja, tým lepšie, si myslím. Prudký nárast vo výkonoch a hĺbke môže mať negatívny efekt nielen na telo, ale skôr na myseľ, v zmysle, že sa človek psychicky vyčerpá alebo stratí motiváciu. Ak pravidelne trénujete, telo sa na hĺbku aj freedive ako taký pripraví. Spomalí sa vám srdiečko, telo si bude pýtať menej kyslíka a celkovo sa spomalíte.

 


Freediving má viac kategórií. Vy ste aktuálnou držiteľkou slovenských rekordov vo viacerých kategóriách. Ktorá disciplína je vaša obľúbená? Ako vnímate 151 m preplávaných „vodorovne“ pod vodou pri „Dynamic Apnea“ a 93 m pri hĺbkovom ponore - „konštantnej váhe“?

Ja mám určite radšej hĺbky a nie bazény. V hĺbke sa cítim slobodnejšia, nastáva tam „freefall“, teda čas ponoru kedy už nemusím kopať ale len padám ako vo vesmíre a celkovo sa cítim, že som súčasťou prírody. Je to magickejší pocit, ako keď som v bazéne. Plávať horizontálne vzdialenosti v bazéne je ale ťažšie v iných smeroch, napríklad nesmiete sa vzdať a vynoriť, aj keď máte vzduch len 1 m nad sebou, lebo ste v bazéne. V hĺbke sa musíte popasovať s narastajúcim tlakom. Každé je zložitejšie v niečom inom. Určite ale platí, že v bazéne trénovať treba. Aj ja, ako hĺbkar, sa bazénu tvrdo venujem, aj keď v ňom nemám ambície urobiť svetové rekordy, aké mám napríklad v hĺbkach.


Je pod vodou čas na vnímanie svojich pocitov – myšlienok alebo je nutné plne sa sústrediť na „udržanie“ dychu?

Je pre mňa prirodzené hýbať sa a robiť spontánne rozhodnutia. Milujem pocit, keď som sama hlboko pod vodou a nikto tam nie je. Pri freedivingu sa spolieham na vlastný dych a myseľ. Väčšina z nás dokáže zadržať dych aspoň na tri minúty. Otázne je, či sa naša myseľ vie upokojiť a či máme psychickú kontrolu nad tým, že to skutočne dokážeme. Pravdou však je, že nutkanie nadýchnuť sa, nespôsobuje nedostatok kyslíka, ale nadbytok oxidu uhličitého, ktorý sa hromadí v našom tele.

Laická predstava o hĺbkovom potápaní je, že sa musí klesať a najmä stúpať nahor pomaly...

Pri prístrojovom potápaní áno, pri nádychovom potápaní nie. To je preto, že pri scube sa naše telo nasycuje dusíkom, pretože dýchame stlačený vzduch pod tlakom a to pri freedivingu nerobíme, tu si berieme vzduch v jednom nádychu z hladiny.


Ako vlastne prebieha také súťažné ponorenie sa na dosiahnutie čo najväčšej hĺbky?

Deň pred súťažným ponorom si nahlásite hĺbku, do ktorej pôjdete. Večer sa dozviete presný čas ponoru. Druhý deň sa musíte pripraviť tak, aby ste sa v tomto čase zanorili. Keď prídete na koniec lana, máte tam tanier so štítkami. Jeden musíte zobrať a priniesť na hladinu. Na hladine potom musíte urobiť správny protokol, čiže dať si dole okuliare, ukázať „OK“ signál a povedať, že ste „OK“ a to všetko zoči voči rozhodcovi. Ak jednu vec nesplníte, nedostanete plný počet bodov a ak odpadnete, ste diskvalifikovaný.


V čom môžu byť úskalia pri hĺbkovom potápaní – čo je najčastejšou chybou,  ktorá môže mať až fatálne následky?

Ľudské ego. To do vody nepatrí. Veľa nehôd sa stane len preto, že ľudia preceňujú svoje vlastné schopnosti, fyzické aj psychické. Silou mocou idu na hĺbky, na ktoré nie sú pripravení, napnú sa a stane sa nehoda. Freediving je nežný šport, musíte byť k svojmu telu dobrý, ak chcete, aby sa potápalo hlboko.

Stalo sa aj vám, že ste sa už dostali takmer na hranicu svojich možností?

Áno, aj nie. Svoje limity som ešte plne neobjavila. Ale bola som už v nepríjemných situáciách. Tie ale nastali, pretože som nebola na ponor pripravená a napriek tomu som naň išla. Napríklad, keď som bola absolútne vyčerpaná po 3 dňoch tréningu a aj tak som ten štvrtý išla na hlboký ponor. Bolo to počas tréningu, keď som sa potápala bez plutvy. Nebola som príliš hlboko, ale v ten deň boli veľké vlny a lano, popri ktorom plávame hore, bolo pružné. Keď som sa otočila v hĺbke a zatiahla som ho, aby som sa odrazila, nepohlo sa. Vtedy som sa zľakla a ocitla som sa v panike. Bol to nepríjemný pocit. Navyše stres človeka oberá o kyslík. Bola to však moja chyba, keďže som mala to lano skontrolovať. Vzala som si z nej poučenie.


Od čoho závisí ten správny nádych pri potápaní?

Je dôležité, koľko vzduchu dokážete dostať do pľúc, ale ešte dôležitejšie podľa mňa je, ako s týmto množstvom dokážete pracovať. Ja trénujem dychové cvičenia až 2 hodiny denne. Je potrebné cvičiť a cvičiť. V dnešnej dobe napríklad ľudia nevedia ako správne dýchať. Dýchame do hrude, nie do bránice a podobné chyby. To si freediver nemôže dovoliť.


Má freediving a dýchanie spojenie aj s vašim „koučovaním“ – s kurzom zvládania stresu pre manažérov?

Venujem sa aj pranayame, čo je časť jogy zameraná na dýchanie. Prácu s dychom učím počas kurzov freedivingu a počas kurzov stres manažmentu. Dýchaním dokážeme ovplyvniť relaxáciu, takže je to cenný nástroj pri zvládaní stresu. Predstavte si, že ste v strese a nemusíte si ísť zabehať, alebo meditovať, alebo si dať relaxačný kúpeľ, ale v tom momente, ako precítite emócie prichádzajúce zo stresu, si iba sadnete a začnete sa sústrediť na dýchanie. Je to nastroj k zvládaniu stresu a relaxácie, ktorý máte vždy so sebou.


Chodíte sa ponárať aj s prístrojom, ak si chcete podvodný svet lepšie pozrieť?

Občas áno. Mám za sebou tisícky ponorov s prístrojom. Ale už je to skôr výnimka, snažím sa naplno venovať freedivingu. Je ale pravda, že ak chce človek objaviť svet v sebe – robí freediving a ak chce objaviť svet okolo seba – robí scubu.


Kde všade vo svete ste sa už potápala? Vnímate rozdiely medzi jednotlivými prostrediami?

Raz sme sa plavili na obrovskej lodi na Maldivách. Spala som na palube a boli asi dve hodiny v noci. Svetlá lode osvetľovali vodu a na hladinu prilákali planktón. Zrazu sa tam objavila morská paryba – manta obrovská, ktorá začala robiť saltá. Bolo to niečo úžasné. Rozhodla som sa skočiť do vody bez neoprénu a výstroja. Len maska, šnorchel a plutvy – základné vybavenie freedivera – a plávala som za ňou. Pamätám si biely piesok na dne, do toho prišli malé strieborné rybičky, ktoré sa odrážajú vo svetle. Kebyže to mám vystihnúť jedným slovom, bol to čistý avatar.


Na akú súťaž sa chystáte najbližšie? Alebo sa rátajú aj individuálne urobené ponory?

Mojim cieľom je urobiť svetový rekord vo freedivingu a dostať sa do Guinessovej knihy rekordov, ale nie je to len o nich. Je to skôr o ceste, ktorú musí freediver podstúpiť, kým sa dostane do cieľa. Freediving je aj o tom, že život môžeme žiť pomalšie a pokojnejšie. Naučil ma, že sa netreba zbytočne stresovať a k životu sa dá pristupovať aj rozvážnejšie.

otázky pripravila Dagmar Staňová

fotografie poskytla: Katarína Linczényiová

www.katarinalincz.com

instagram: @katie_freediver

fb: katarina linczenyiova freediver

jemine001

Jedlo, jedlo, jedlo... 

je to nevyhnutná súčasť nášho života. Ako z neho mať radosť i úžitok?

Spýtali sme sa Anety Orosiovej zo školy varenia Jem iné, kde kuchtí spolu s Janicou Lacovou, tak ako na televiznych obrazovkách, či v ich spoločnej kuchárskej knihe.

Kedy a prečo ste sa rozhodli jesť inak?

Popri tanečnom športe som si stravu vôbec nestrážila, nemala som takmer žiadne zdravotné problémy. Keď som sa rozhodla zavesiť profi tanec na klinec, rozbehol sa kolotoč problémov. Od vážnych alergií, cez rozhádzaný metabolizmus a zlé trávenie až po nábeh na astmu. Začala som si čítať literatúru a internet, vzdelávať sa v oblasti výživy, chodila som k rôznym alternatívnym lekárom a liečiteľom. Istú dobu som bola aj vegetariánka, vegánka, či holdovala makrobiotike, paleo, tradičnej čínskej medicíne... Všetko som skúšala v domnení, že ten ďalší stravovací smer mi už pomôže a vytrvám pri ňom.

Sme presýtení informáciami a ťažko sa v tom všetkom dnes orientuje, ale podľa mňa sa treba riadiť zásadami, ktoré volakedy bežne platili.

Čo je teda podstatou vašej kuchyne dnes?

Vyhral zdravý sedliacky rozum - čítať etikety, použivať sezónne a lokálne suroviny vo vysokej kvalite. A popri tom som na pol roka vysadila živočíšne tuky, cukor a lepok, používala vo väčšej miere strukoviny, zeleninu, rôzne korenia a bylinky a organizmus sa reštartoval. A využívam aj silu prírody – nie na všetko je totiž potrebné brať lieky.

Dnes si vyberám najmä kvalitu nie kvantitu.  Kvalitné suroviny vám prinesú pocit nasýtenia oveľa skôr, pretože nedávajú telu len prázdnu energiu, ale aj živiny. Dokonca v tradičnej slovenskej kuchyni našich predkov to takto bežne fungovalo – nepoužívali sa žiadne polotovary, bolo menej mäsa, veľa sezónnej zeleniny. Fazuľa, šošovica, špalda, pohánka a jačmeň sa vyskytovali v strave dennodenne a potraviny za nimi do kuchyne necestovali cez pol sveta. Dnes sme rozmaznaní tou rozmanitosťou, ktorú obchody a trhy ponúkajú a samozrejme nezazlievam to, ale som zástancom pestrosti i striedmosti. Často vychádzam z tradičných slovenských receptov, ale obmieňam pšeničnú múku za špaldovú či pohánkovú, rafinovaný cukor za surový trstinový či med a mäso, vajíčka a maslo používam slovenské, ideálne farmárske. Nevarím zo sto percentne lokálnych surovovín, pretože mám občas rada aj exotiku, ale snažím sa o rovnováhu v kuchyni. A tá ju dáva aj môjmu organizmu. Nie je totiž nič horšie, ako keď sa stresujeme kvôli jedlu. To nám má robiť radosť.

Môžeme rozpoznať čo je zdravé stravovanie, keď sme zahltení veľmi rozporuplnými informáciami?

Zdravá potravina je relatívny pojem, pretože každý sme iný, každý máme iné potreby a preferencie, iné zdravotné problémy a intolerancie. No našim cieľom by malo byť varenie primárne z čerstvých, sezónnych a pokiaľ možno lokálnych potravín, pretože žiadne extrémy v strave nie sú správne.

Ako je to s mäsom, mliekom či cukrom?

Ja jem všetko J. Chuť mäsa mám rada, ale pri výbere sa primárne zaujímam o zdroj, z ktorého pochádza. Ako zvieratá žili a čím boli kŕmené, či ako bolo mäso spracované. Okrem mäsa, vajíčok z voľného chovu a rýb sa snažím dopĺňať tanier aj o bielkoviny rastlinného pôvodu, ako je negeneticky modifikovaná sója, tradičné strukoviny, semienka, orechy, quinoa a pšeno, či listová zeleniny tak, aby som do jedálnička zaradila všetky potrebné aminokyseliny. Čo sa mlieka týka, to je veľmi kontroverzná téma. Ja som zástancom kyslomliečnych, fermentovaných a ideálne nepasterizovaných výrobkov, avšak pochádzajúcich zo známeho a kvalitného zdroja. A ako som už spomenula, uprednostňujem ovčie a kozie výrobky, ale nepreháňam to.

Sladidlá – to je téma sama o sebe, myslím si však, že rafinovaný cukor, ktorý sa v dnešnej dobe používa zbytočne v nadmernom množstve, by sme mohli jednoducho vymeniť za rôzne iné prírodné alternatívy, ako je med, obilné slady, sirupy, či agáve, sušené ovocie, alebo z času na čas kľudne aj kokosový cukor.

jemine004

Ako si pripraviť na tanier jedlo, ktorému nebudú chýbať žiadne živiny, minerály, vitamíny?

Zdravý tanier je základ. Takéto stravovanie je dokonca odporúčané Harvardom a na internete nájdete nespočetné množstvo obrázkov, ako zdravý tanier v praxi vyzerá. Nemali by sme zabúdať na zeleninu a ovocie, ktoré spoločne tvoria až polovicu denného príjmu v potrave. Polysacharidy v prirodzenej podobe, ktoré obsahujú, zložené cukry, vlákninu a udržiavajú hladinu cukru v krvi v rovnováhe. Ďalej ľahko stráviteľné bielkoviny - rastlinné by mali prevládať nad živočišnými. A ešte zdravé oleje a tuky. No a samozrejme voda, prípadne bylinkové čaje.

Vieme si pripravovať plnohodnotné jedlo iba z domácich slovenských produktov? Nájdeme medzi nimi aj tzv. SuperFood?

Ale áno, no avokádo by mi asi chýbalo, zbožňujem totiž čokoládovo avokádovú penu J. Na Slovensku máme vela tradičných superpotravín, ktoré sú často lacnejšie a pritom minimálne rovnako výživné ako ich exotickí kolegovia. Napríklad med, pohánka, či mak, čučoriedky, orechy alebo bryndza, pšeno a jablká. Jedlo čisto z lokálnych surovín je možné pripraviť. V dnešnej dobe si však nákup a varenie zjednodušujeme, je však dobré sa zamýšľať, čo tvorí hlavnú zložku našej potravy. Keď budeme podporovať domácich producentov, budeme mať časom aj väčší výber, pretože farmári budú mať pre koho pestovať a vyrábať.

V Starej tržnici funguje vaša Škola varenia Jem iné...

Projekt školy varenia vznikol s cieľom podporovať kultúru plnohodnotného stravovania a zdravého komunitného života v Bratislave. Naše kurzy a workshopy sú venované zdravej a vyváženej strave, sú zamerané na osvetu, vzdelávanie a integráciu. Chceme v Jem iné škole varenia rozvíjať kulinárske zručnosti našich kurzistov, či sú to začiatočníci alebo pokročilí. Majú možnosť zoznámiť sa s tradičnými potravinami, ktoré boli kedysi bežne využívané a tiež sa dozvedia, akú pridanú hodnotu môže mať stravovanie na stav ľudského organizmu. V našej škole varenia však myslíme na všetkých, a to nielen na ženy, ktoré sa takýchto aktivít zúčastňujú častejšie než muži. Pripravené sú aj čisto chlapské kurzy, kde sa muži budú učiť variť od základov. Nebudú chýbať ani hravé a kreatívne kurzy venované rodinám s deťmi.

Napísali ste kuchársku knihu S Anetou a Janicou Čo na srdci to na jazyku. Čo v nej môžeme nájsť?

Našu knihu jednoznačne najlepšie vystihuje zadná obálka J. Vytvorili sme obsah, ktorý je rozdelený do dvoch častí. Recepty sú založené na sezónnosti. Teoretická časť knihy predstavuje náš pohľad na zdravé a vyvážené stravovanie, rôzne tipy a triky do kuchyne, či k nákupu a skladovaniu potravín. Spolupracujeme s Agrokruhom, Slowfoodom, Vidieckou platformou, či debničkovými systémami. Podporujeme lokálnych producentov aj bio obchody, komunikujeme so šéfkuchármi, lekármi a odborníkmi na výživu, ktorých máme zastúpených aj priamo v tíme. A záštitu nad našimi projektami má pani námestníčka primátora Bratislavy, MUDr. Iveta Plšeková, čo si veľmi vážime.

Ste ambasádorkami Food Foundation Jamieho  Oliviera v projekte Food Revolution. Čo je vašou úlohou v tejto pozícii?

Ako ambasádorky Jamieho osvetových aktivít na Slovensku sa snažíme šíriť osvetu ohľadom zdravého životného štýlu a stravovania u detí, mládeže ale aj dospelých. Naše aktivity pravidelne reportujeme a status ambasádorov si obhajujeme. Okrem iného aktuálne pripravujeme projekt Skutočne zdravá škola, ktorý ozdravuje školské jedálne a každoročne organizujeme Food Revolution Day. Okrem celoslovenskej kampane tento rok pôjde aj o trojdňový festival jedla v Starej tržnici v Bratislave od 20. do 22. 5., ktorého sa môžu zúčastniť školy ale aj verejnosť. Piatok bude venovaný deťom a online škole varenia s Jamiem, sobota potravinovému trhu, hudobným vystúpeniam v spolupráci s GRAPE festivalom a kulinárskym show, ktorých sa zúčastnia rôzne osobnosti a šéfkuchári. V nedeľu to bude najmä o rodinnom pikniku a súťažiach. Samozrejme nebudú chýbať ani edukačné, zábavné a interaktívne stanovištia, Street Food Festival, či športové aktivity. Už teraz sa tešíme.

jemine002

jemine003

otázky: Dagmar Staňová

Foto:  archív Jem Iné, Lucia Jesenská, Lucia Tužinská pre vydavatelstvo Fortuna Libri

- kniha s Anetou a Janicou - Čo na srdci, to na jazyku

 

Foto recepty: Kukuričný quiche so zelenou fazuľou, tekvicovými semienkami a kôprom

Bryndzová nátierka so špenátom

Kniha vyšla v spolupráci s vydavateľstvom Fortuna Libri

 

Strana 1 z 2

suunto banner

 

dobrekufre1

kupele

gfbannerdobrekufrealpine

ASP banner cestujeme 456x270

asolo banner

vertikal banner1

AnglickeFrazy