• Cestovanie
  • Rozhovor
  • Bývanie
  • Príroda
  • História
  • Relax
  • Technika
  • Auto - Moto
  • 1
  • 2

SNEŽNÝ MUŽ - Peter Valušiak

« Cestovateľ, horolezec, polárnik. « A „historický míľnik“ J«

V dňoch 23. 2. - 20. 6. 1998 sa mu spolu s troma ruskými kolegami ako prvým v histórii podaril úžasný autonómny prechod naprieč Arktídou od brehov Ruska cez Severný pól na pobrežie Kanady – peši a na lyžiach! « Ak chcete aj vy zažiť „mrazivé“ dobrodružstvo, nasporte „korunky“ a vydajte sa spolu s ním za polárny kruh ...alebo si pozrite skvelé filmy Pavla Barabáša 118 dní v zajatí ľadu, Neznáma Antarktída, či portrét Petra Valušiaka Polárnik. «

valusiak3

Prečo ste si pre cieľ svojich expedícií vybrali práve tieto studené nehostinné miesta, takmer bez známok života?

Dostal som sa k tomu náhodným spôsobom. Ako sa píše v starých knihách: „kto raz okúsil chuť Arktídy, tak sa tam chce stále vracať“. U mňa to bolo detto. Keď som v roku 1990 prvýkrát navštívil Zem Františka Jozefa, bolo to v lete, a ani nie polroka na to, som sa tam dostal v apríli – v zimných podmienkach, mal som teda možnosť porovnať to. Učarovala mi čistota tej krajiny, kde okrem zveri a prírody nie je nič. Je to také nedotknuté i keď drsné. Lákalo ma na tom to dobrodružstvo. Je už len málo miest, kde môžete zažiť niečo, čo ešte pred vami nikto nezažil, nikto tade nešiel, nerobil do tých končín výpravu – je v tom trochu aj chlapská ješitnosť. A hlavne: čítate knižku od človeka, ktorý žil sto rokov pred vami a zrazu máte šancu zažívať takmer to isté. Trochu jednoduchšie, lebo technika postúpila, ale stále ste veľmi blízko k nemu. To boli faktory, ktoré sa zbierali a už ma to chytilo.

 

Aké sú pre polárnika najväčšie rozdiely medzi Severným - Arktídou a Južným pólom - Antarktídou?

Južný pól je pre ľudí známejší, komerčne je pre ľudí hodnotovo vyššie ako severný pól. U mňa je to skôr opačne. Južný pól je zo športového hľadiska výrazne jednoduchšie dosiahnuteľný ako severný pól. Je to kontinent, pevnina. Severný pól je zamrznuté more, je nevyspytateľné, a plus tých objektívnych nebezpečenstiev je tam výrazne viac.

Ak chcete ísť do Antarktídy, je to otázka financií, ale ak chcete ísť na Severný pól
– do Arktídy, je to aj logisticky veľmi náročné zorganizovať, aby ste sa tam vôbec dostali. Prístup na sever zabezpečujú iba Rusi. Nikto iný by to podľa daných noriem robiť nemohol. V apríli Rusi vybudujú stanicu, kde môže pristávať malé turbo-lietadlo AN24. Kolesové, žiadne „lyžové“, na 500 metrovej pristávacej ploche, na ľadovej kryhe, ktorá počas tých 3 týždňov čo tam stanica funguje x-krát praskne. Iné krajiny majú problém pristávať aj s lietadlami, ktoré majú lyže.

Počas tých 3 týždňov tam lietadlo komerčne vozí ľudí, ktorí prídu letecky na pól – tam ich rozváža vrtuľník. Sú aj takí, čo tam prejdú 200 km na pól – posledné 1-2 stupne. Je to podobné, keď so mnou ako sprievodcom (mám tú česť – šťastie) za dva týždne klienti v skratke zažijú to, čo my za tie 4 „expedičné“ mesiace. Zažijú kopenie ľadu, prechody cez vodu, víchricu... Takýto 2-týždňový pobyt je zážitkom na celý život. Naša expedícia však bola športová – išli sme z jednej strany na druhú – od ostrova na ostrov.

Na Južný pól sa robia podobné výpravy, ale je tam väčší časový priestor od novembra do januára.

 

Majú vaše expedície popri podaní fantastického športovo-ľudského výkonu aj dáky vedecký charakter, keďže ste vyštudovali odbor geológia?

Úprimne, nedá sa robiť seriózna veda na mieste, kde sa zdržíte tri týždne, keď vedľa vás robia ročný výskum. Samozrejme sme merali teploty, vedeli sme, kde ja aký hrubý ľad, viedli záznamy, ale robili sem to ani nie tak pre vedu, ako skôr pre seba, pre praktické využitie. Podľa toho sme vedeli, na akom ľade sme, či je to dvojročný, štvorročný, čo nás môže čakať na druhý deň. Pomohlo to samozrejme aj ostatným, ktorý tiež podľa našich údajov vedeli odpozorovať celý prierez ľadu v tom ktorom období. Voľakedy sa pod hlavičkou vedy zastrešovali expedície, kde sa za krátky čas urobili dáke pozorovania, merania, odoberali sa vzorky, ale zväčša sa tak šikovne popri tom horolezci dostali do rôznych krajín a lozili po skalách.

valusiak2

Akým spôsobom sa pripravujete fyzicky?

Nemám rád posilňovne. Základnú fyzičku mám zo športu, ktorý som pred tým robil a stále som sa hýbal po horách. Občas som trénoval na sucho – ťahal som pneumatiky, aby si bedrové kĺby zvykli na záťaž. Ale veľmi rád som chodieval do hôr v čo najškaredšom počasí, to bola najlepšia príprava. Často nebolo vidieť na krok, hory vtedy dostanú iný rozmer. V lete vám príroda v horách občas toleruje dáke chyby, máte možnosť opravy. Ale v zime je tá možnosť minimálna, ak spravíte dáku hlúposť, tak je to často tá posledná. Všetky vaše zmysly sú vtedy vycibrené, naučí vás to plne sa sústrediť. Toto bol najlepší tréning na tie horšie podmienky na expedíciách. Priznám sa, že asi pred dvoma rokmi som šiel hrebeň Nízkych Tatier prvýkrát v peknom počasí.

Ale tiež mám normálne rád aj leto J. Rád som chodil do púští, vyhriať si kosti.

 

Ako prebieha expedičný deň v krajinách snehu a mrazu?

Šliapalo sa 5 hodín doobeda a 5 hodín poobede. Na dve hodiny si dáme pauzu – regulárny oddych. Inak by sme nedokázali ísť takým istým tempom. Tento systém bol odskúšaný už pred nami. Tým, že je tam zima, núti vás to stále niečo robiť. V tom stane si veľmi neoddýchnete, lebo aj tam je zima. Benzín si berieme presne na dávky na varenie a nie na kúrenie v stane. Každý niesol rovnakú váhu. Ste prinútený ísť do režimu čo najviac sa hýbať, lebo jedine vtedy vám je teplo. Keď zaleziete do spacáka, tak drkocete do rána a tešíte sa, kedy už budete „šlapať“ a keď „šlapete“, tak sa tešíte kedy zaleziete do spacáka...

Varíme si v stane, ktorý si rozkladáme aj cez deň. Vždy som robil „provianťáka“. Ten čo varil dostal odo mňa všetko potrebné presne na gramy a on to už uvaril, porozdeľoval – raňajky – obed – večera. Váhu v potravinách robí voda, preto je nutné mať potraviny v dehydrovanom stave. Ak by ste si chceli zobrať bežné müsli tyčinky, tam to bude nejedlé, zamrzlo by to a môžete si s tým vytĺcť zuby J. Čím kvalitnejšia, tým menej vody. Tam máte veľkú potrebu jesť čo najmastnejšie jedlá, nezdravé veci, aj olej by ste bez problémov jedli lyžičkou. Tukom vykurujete telo. Mäso si berieme v sušenom stave. Na raňajky mávame polievky. Do všetkého sme dávali škvarky. „Ovsáky“ sme mali na raňajky málokedy, lebo síce vás zasýtia, ale len na krátky čas. Čokoláda, pohár a pol čaju. Je to onormované kvôli benzínu – koľko vody sa dá z prideleného množstva zohriať. Telo si zvykne na taký prídel, aký mu dáte.

Skoro každý večer sme museli niečo riešiť. Ako si opraviť sane, topánky. Nebol jediný večer, keby sme len tak sedeli a pozerali „do blba“. Našťastie vždy bolo čo robiť a nebol teda priestor pre „ponorkovú chorobu“ či hádky, ako sa stáva v základných táboroch pod vysokým kopcom, kde sa čaká na dobré počasie. Tu sa musí ísť, či je pekne alebo škaredo. Čakať na jednom mieste nemôžete, lebo tie kryhy stále plávajú a zasa by ste boli tam, kde ste boli predtým. (Keby Vás doplavila o kúsok dopredu? Murphyho zákony fungujú dokonale...)

Čo bolo zvláštne, keď sme po 4 mesiacoch skončili a zbadali pevninu, namiesto eufórie radosti, sme pocítili akési sklamanie – „Čo budeme teraz robiť? Štyri mesiace sme boli v permanentnom pohybe a teraz čo?“ Čakať na lietadlo – nikto si nevedel sadnúť, oddychovať. Naučení byť skoro 16 hodín denne na nohách a zrazu...

 

Používa sa počas výpravy špeciálna výstroj, oblečenie?

Predtým chodili ľudia v kožušinách. Prírodný materiál je vždy najlepší, žiadne membrány, kožušina – koža zvierat chráni pred vlhkosťou, vodou, a stále to dýcha. Je tam ale nepriaznivý faktor váhy a nemôžete v rámci súčasného ekosystému zabíjať zvieratá len preto, že sa chcete obliecť. Technológie materiálov už išli tak dopredu, že všetko je v podstate svojimi vlastnosťami taká umelá kožušina. Treba si len vybrať ten vhodný pre danú oblasť. Na Severnom póle je obrovská vlhkosť a tam je vhodnejšie duté vlákno na Južnom je sucho a mrazivo, tam je vhodné páperie.

valusiak4

Čo človeku víri v hlave po mnohých dňoch šliapania, spania, šliapania, spania, šliapania...?

Počas tých 4 mesiacov máte okrem bežných problémov kopec času na vyčistenie si hlavy, je to krásna pračka hlavy, naplánujete množstvo ďalších expedícií. Je to čistička, kde človek môže popremýšľať nad sebou. Teoreticky by vás to malo posunúť ďalej – prísť naspäť, nepoviem, že čistejší. Všetci sa snažíme polepšiť, ale nie vždy sa to dá. Mňa osobne to posunulo veľmi ďaleko. Dostal som sa trochu inde, ako som bol predtým, aspoň pre seba.

 

Je niečo, čo vás počas expedícií prekvapilo, na čo ste neboli pripravený?

Jasné, vždy je niečo, s čím človek neráta. Zväčša to boli technické problémy, ktoré nás prekvapili. Či už sa nám rozsypali sane z kevlaru, ktorý je síce nerozbitný materiál, ale spojovacie časti z epoxidu sú náchylnejšie na mrazy. Ak začne vyčíňať príroda, tak to beriete ako prirodzenú vec – my sme na návšteve, my sa musíme prispôsobiť. Stalo sa, že sa zmenili ľadové podmienky, bolo výrazne menej ľadu ako sme čakali a predpokladali, tak to zoberiete ako fakt, nemôžete bojovať proti prírode, musíte sa prispôsobiť.

 

Stretli ste sa počas expedície na Severnom póle aj s ľadovým medveďom?

Ľadové medvede sú súčasťou Arktídy a nevyhnete sa im. Je to najväčší predátor, ktorý má na svojom jedálničku aj človeka. Niekedy počas expedícií nosíte zbraň kvôli obrane. My sme sa snažili zbraniam vyhýbať, používať skôr odplašovacie metódy. Niekedy to vyšlo, niekedy nie, niekedy nás aj napadol. Ale pri všetkých akciách sme mali šťastie, že to skončilo iba pri materiálnom poškodení.

 

Spali ste už v iglu?

Hej, keď nám medveď roztrhal stan, tak sme boli niekedy nútení si stavať aj iglu. Je to komfortné, pohodlné, ale nie je to vhodné na športové expedície, lebo kým ho postavíte, vydáte veľa energie a trvá to aj hodinu.

Je v tomto priestore možná aj iná orientácia okrem presných meracích prístrojov?

Voľakedy sa navigovalo podľa Slnka. V 80-tych rokoch ešte neboli GPS-ka pre verejnosť (od 95. roku pre komerciu) a tak sa počas prvých expedícií používali Sextanty a teodolity (meranie podľa výšky Slnka od hladiny mora – uhol, čas, kompas). Navigátor bo najdôležitejší člen expedície a vôbec som mu nezávidel. Jednak zodpovednosť, ale najmä práca s teodolitom v tom mraze bola náročná, každú hodinu musel zameriavať, vypočítavať.

Aj ste sa niekedy stratili?

Stratiť sme sa nikdy nestratili. Iba raz, a to kvôli GPS. Leteli sme na dvoch našich A2 - čmeliakoch. Piloti v jednom z lietadiel sa celý čas riadili novou GPS navigáciou, zapáčilo sa im to a prestali si zaznamenávať klasické merania. No vybila sa im batéria na GPS a zrazu nevedeli kde sú. Technika je fajn, ale nie je všemocná. Našťastie, naše lietadlo sa riadilo klasickou navigáciou a aj keď sme sa medzi sebou stratili, pristáli kúsok od nás. Začali strieľať svetlice a keďže sme boli len za pár kryhami, rýchlo sme ich našli, inak by mali veľký problém.

valusiak1

Museli ste niekedy volať aj helikoptéru?

Boli také situácie, keď nám fakt „tieklo do topánok“, ale neurobili sme to nikdy a vždy sme sa z toho snažili „vykorčuľovať“ vlastnými silami. Nikdy sme nešli na hranu ohrozenia života. Ale aj keď si myslíte, že ste už na konci, ešte vždy je tam veľká rezerva. Telo je tak stavané – keď máte pocit, že už nemôžete, ešte vždy môžete.

 

Vodu si roztápate z ľadu, napadlo ma v súvislosti s týmto, aká je v Antarktíde miera prípadného znečistenia?

Oba póly sú akoby kuchyňa počasia. Severný pól pre severnú pologuľu, Antarktída pre južnú. Všetko sa navzájom ovplyvňuje. Tak ako v Tatrách nachádzate na vrcholoch žltý sneh od pieskov či mŕtve vtáčiky zo Sahary. Ako aj tu, v Bratislave, si niektorí myslia, že na Kolibe je najčistejší vzduch. Ale je to naopak, lebo všetky „prúdy“ z Račianskeho mýta idú smerom hore, kde to zostáva. Potom je tam horší vzduch ako v centre mesta.

Aj na póloch je určite nejaké znečistenie, ale nevšimol som si, žeby tam bol popolček či špinavý sneh. Tam to ani nepostrehnete.

 

Ako vnímate topenie sa ľadovcov?

Príroda je v pohybe a k niečomu prispievame aj my. Menej sa hovorí o tom, že globálne otepľovanie sa síce deje, ale z veľkej časti ide o prirodzený cyklus. My to ovplyvňujeme veľmi malou časťou, ostatné sa deje prirodzeným kolobehom, ktorý sa dial pred nami a bude sa diať aj po nás. Príroda je dosť silná, aby si s mnohým poradila, s niečím si zasa úplne poradiť nevie. Menili sa póly, magnetizmus Zeme... Nie je to tým, že „vyrábame viac áut“. Ale našim správaním môžeme niektoré procesy urýchliť. Väčší problém je, že sa tie veci dejú skokom a nie plynulo. Všetko sa deje extrémne, podobne ako žijeme naše životy.

 

Často vystupujete na rôznych besedách, festivaloch, prednášate. Aký je záujem ľudí reálne sa vybrať do týchto končín?

Záujem ľudí by bol veľký. Ľudí to láka. Niektorí si povedia, že by to neprežili. Najsilnejší faktor však je, že je to extrémne drahé najmä kvôli transportom. Už len dostať sa do toho regiónu, tým, že je to tak odľahlé, je finančne veľmi náročné. Keď som začínal a chcel som do toho vtiahnuť ďalších chalanov, v momente, keď bolo
do toho treba vložiť svoje peniaze, tak to väčšinou skončilo nad možnosti tých ľudí.

Je viac ľudí, čo by dokázali to čo ja, ale ja som mal šťastie, že som sa na to „namotal“ a nebál som sa zobrať si „hypotéku“. Peniaze sú len peniaze, ale tie zážitky mi nikto nikdy nezoberie.

 

Čo je dôležité z osobnostnej výbavy človeka, aby mohol ísť na takú výpravu?

Musí to mať v hlave upratané. To platí aj keď idete na hory tu u nás. Môžete urobiť 100 klikov, 200 zhybov, ale v momente, keď to nemáte v hlave upratané, keď neviete ako sa tam máte chovať, vám nič nepomôže. Tie podmienky tam, sú ťažké ako na našich horách. Rozdiel je v tom, že keď idete na výlet do hôr u nás, tak večer máte teplú sprchu. Tam, keď „došlapete“, idete z jedného nekomfortu do druhého. V hlave sa treba pripraviť, že ten „nekomfort“ trvá či už 10 dní, 14 alebo 4 mesiace. Najťažší je prvý mesiac.

 

Chystáte teraz ďalšiu expedíciu?

Teraz mám expedíciu s mojimi deťmi. Mám dve malé deti a tie mi vypĺňajú všetok môj voľný čas. Chcem využiť tento ich vek, „kým sa so mnou ešte rozprávajú“.

Ale je ešte veľa destinácií, ktoré by som chcel navštíviť, len škoda, že svet je teraz taký „rozbitý“...

Určite sa chcem vracať na sever. Tam chodím každoročne s klientmi. A možno ešte naplánujeme so staršou partiou takú „geriatrickú“ expedíciu.

 

Cestovatelia si z výprav prinášajú rôzne suveníry. Čo si človek prinesie z pólov?

Keďže som geológ, prinášam si z mnohých miest kamienky. Ale najviac si prinášam kopec zážitkov a nové známosti. Či už to boli expedície po Antarktíde či Arktíde, alebo po Afrike, vždy som mal šťastie na ľudí. Prinášam si teda nové priateľstvá (a občas z niektorých destinácií aj nové choroby) J.

otázky pripravila: Dagmar Staňová,

fotografie: archív Petra Valušiaka

 

suunto banner

 

dobrekufre1

kupele

gfbannerdobrekufrealpine

ASP banner cestujeme 456x270

asolo banner

vertikal banner1

AnglickeFrazy