• Cestovanie
  • Rozhovor
  • Bývanie
  • Príroda
  • História
  • Relax
  • Technika
  • Auto - Moto
  • 1
  • 2

Martin Navrátil - Moje najextrémnejšie cesty

afganistan-1

 

Každý si vysvetlí slovíčko extrém po svojom. To, čo je pre niekoho extrémne ťažké, je pre toho druhého zas veľmi ľahké. V tomto článku sa nejdem hrať, že to, čo som zažil a prešiel ja, je ekvivalent všeobecného extrému. Extrémne nemusí byť len počasie, ale aj politická situácia či cesta z bodu A do bodu B.

 

Prechod z Iránu cez Afganistan, Pakistan až do západnej Číny

Pred piatimi rokmi som sa rozhodol, že sa pôjdem pozrieť na vlastné oči do Afganistanu. Už ma nebavilo čítať správy od novinárov, ktorí tam ani poriadne neboli. Chcel som si vytvoriť svoj vlastný názor a popritom dokončiť vlastný projekt prechodu celej hodvábnej cesty, ktorá prechádzala aj krajinou, kde je najdlhšia občianska vojna na svete. Ak si teraz nadobudol pocit, či nehazardujem so svojím životom, tak odpoviem tak, že nechodím tam, kde sa momentálne bojuje. Ja som vcelku veľký posero :). Po dôkladnom preverení jednotlivých faktorov som nakoniec prešiel z Herátu do Kábulu a Mazar-e-Sharif. Tá cesta a krajina sa mi tak dostala pod kožu, že som sa sem vrátil trikrát. Jednu cestu som pripravil a odsprevádzal pre jednu slovenskú CK. Nakoniec to bola prvá cesta s klientami na Slovensku a v Česku vôbec. Prvé pocity z Afganistanu boli zmiešané. Trochu sa bojím, moje predstavy sú miestami až šialené. Spočiatku stále podvedome čakám, že za rohom určite striehnu ozbrojenci a čakajú na blázna, za ktorého dostanú výkupné, na výbuch bomby práve keď budem nakupovať na trhovisku alebo na nejakú prestrelku. Nie som žiaden hrdina. Mám obavy, ale našťastie sa nimi nenechám paralyzovať. Pred cestou som sa pripravil, nech vyzerám čo najautentickejšie.

 

afganistan-10

 

Nechal
som si nárasť poriadnu bradu, naučil som sa pár viet z koránu a kamarátka mi zabezpečila maličký prenosný korán pre prípad núdze. Tá brada mi asi vyšla, lebo ma za celý čas nik neodhadoval na Európana. Najzápadnejšie ma radili do Turecka. Afganistan zapĺňa popredné miesta vo všetkých možných negatívnych štatistikách. Krajina s najnižším vekovým priemerom, s najnižším stupňom vzdelania, s najnižším príjmom na hlavu a, pochopiteľne, jedna z najnebezpečnejších. Všetko je asi pravda. Mám prechodených vyše sto krajín, ale takú chudobu som v živote nezažil. Nikde na svete so mnou nelomcovali emócie tak silno, ako tu. Uprostred Kábulu som bol svedkom toho, ako dieťa dostalo epilepticky záchvat. Nik nepomôže, nik sa nezastaví, nikoho nič netrápi. Po pár minútach sa dieťa pozviecha, utrie si penu okolo úst a život ide ďalej. V ten deň mám chuť si dať pohárik niečoho tvrdého, ale nedá sa. V Afganistane je konzumácia alkoholu zakázaná. Musí mi stačiť silný čaj. Ale ani ten nedokáže spláchnuť horkú príchuť z obrazov zahalených žien v modrých čadoroch žobrajúcich na ulici, detí, ktoré na fiktívnom ihrisku hrajú futbal, množstva chudákov, ktorých si nikto nevšíma. V diaľke zahučí siréna. To je signál na vyprázdnenie cesty pre vládne autá. Vpredu a vzadu chráni kolónu armáda ozbrojencov s ťažkou technikou. Za jeden deň mám taký prehľad o najmodernejšej výzbroji, že nemusím na žiaden veľtrh zbraní.

 

afganistan-5

 

Všadeprítomné kontroly sa pre mňa postupne stávajú rutinou. Je jedno či ste biely, čierny, Afganec s veľkou bradou či s výrazom Ježiša Krista, všetkých pred vstupom do obchodu, hotela či na trhovisko kontrolujú po zuby ozbrojení policajti. Hľadajú bomby. Pokúšam sa pri prvej prehliadke spraviť vtip. Neskoro si uvedomím, že je nemiestny a nehodí sa sem. Domáci si už zvykli na všetky nariadenia, príkazy a nikoho nič nerozhodí. V hoteli ma už poznajú, pozývajú ma na čaj každý večer, berú ma takmer za svojho, ale kontrolu mi nikdy neodpustia. A čo mi tá cesta dala? Nielen svoj vlastný pohľad na daný konflikt, ale aj neskutočný rešpekt pred Afganistanom a jeho ľuďmi. Ako povedal jeden britský veliteľ v 19. storočí: „Do Afganistanu sa ľahko vojde, ale ťažšie vyjde.“ Nemyslel to len z vojenského pohľadu, ale aj koľko zo svojho vlastného ja tam necháš. Afganistan je jedna z mála krajín, ktorá mi najviac prirástla k srdcu a nie je to preto, že by bola nebezpečná alebo tam chodí málo ľudí. Ten Afgán má niečo do seba.

 

Demokratická republika Kongo

 

kongo-1

 

Minulý rok som spolu s kamarátom Petrom Hliničanom prešiel krížom cez celé Kongo. Ide o štvrtú najchudobnejšiu krajinu na svete, kde zároveň stále existuje občianska neposlušnosť voči centrálnej vláde. Nemali sme žiadne, ale absolútne žiadne informácie. Natrafili sme na jedného Nemca, ktorý prešiel len polovicu z toho, čo sme plánovali my. A ako znela jeho rada? „Nič poriadne neplánujte, nedá sa to!“ Nemec Hans mal neskutočnú pravdu a môžeme ďakovať neviem komu, že nám to všetko vyšlo viac, než sme si predstavovali. Nielen splavili časť rieky Kongo, ale aj dokázali prejsť cez prales a tak preputovať zo západnej do východnej časti krajiny. Samotná loď vlastne vyzerá ako plávajúca dedina. Ide o remorkér, ktorý ťahá pred sebou 3 obrovské pontóny, ktoré sú naložené ryžou, zemiakmi, mrkvou... a na vrchu sú ľudia. Všetci majú spravené jednoduché príbytky z celtoviny a náš stan vyzerá ako päsť na oko. Žiadna kajuta a len jedna toaleta. Celkovo je tu 223 ľudí! Všetci okrem nás cestujú za lepším životom do hlavného mesta Kisangani a ich životná cesta bude trvať mesiac a pol. Možno si kladiete otázku, prečo nejdú autobusom, alebo lietadlom. Po zemi sa viac menej nedostanete a lietadlá sú tu extrémne drahé aj pre bohatého Európana. My sme sa plavili 7 dní namiesto 4 dní! Ale kam by sme sa ponáhľali?

 

kongo-9

 

Dnes je Kongo žije v relatívnom kľude. Donedávna tu zúrila jedna z najťažších občianskych vojen na africkom kontinente. Keď k tomu prirátate aj polovojenské oddiely, ktoré vypovedali poslušnosť miestnemu prezidentovi, dostanete odpoveď, prečo sem žiaden cestovateľ poriadne nešiel. Domáci využívajú kľud zbraní a plavia sa za lepším životom. Následky vojny je vidieť na obrovskej nedôvere voči okoliu. Aj nám nikto nechcel veriť, že sme len turisti. Veď biely človek tu predával len zbrane a drancoval miestne prírodné bohatstvo, ktoré má Kongo viac než hociktorá krajina. Vedel si, že je tu 30% svetových zásob diamantov a takmer 70% kobaltu? Miestny na nás najprv zazerajú a nedovoľujú spraviť žiadnu fotku. Ale čím viac sme na lodi a vidia, že robíme to isté čo oni a hlavne sa správame normálne, vtedy sa aj viac otvára duša afrického človeka k nám. Viac sa nás pýtajú, pozývajú nás k sebe do stanu či len tak nás začnú fotiť na svoje mobily. Vtedy vznikajú fotografie a hlavne aj zábery na krátky film. Cez deň loď ukrajuje kilometre besným tempom – 9 km/h ( loď išla po prúde) a v noci sme si odstavili pri nejakej dedine. Vtedy sme všetci naskákali do rieky a kúpali sme sa. ,,Heeeeej“ kričia po mne domáci a besne mi ukazujú nech idem k nim. Všetci sa tu kúpu spoločne, kvôli krokodílom a musíme veľmi plieskať do vody. Vraj ich do odháňa. Najviac som z tej plavby miloval, keď zapadlo slnko. Staručký motor lode stíchol, ľudia zaliezli do svojich provizórnych príbytkov a vtedy ste počuli zvuky pralesa. Hukot bol väčší, čím bola väčšia tma. Keď nebol mesiac, nad sebou ste mali miliardu hviezd. Žiaden svetelný smog. Veď, kde by sa tu nabral v strede Afriky. Do civilizácie sme nakoniec prišli po dlhých 20 dňoch... Táto cesta Peťa a mňa odrovnala na jeden mesiac tak, že sme vážne nevládali nič poriadne urobiť.

 

Čukotka – Rusko

 

IMG 5627

 

Láka ťa presne tá divočina, ktorú si videl vo filme ,,Into the wild“? A čo keď existuje ešte väčšia divočina ako v románoch od Jacka Londona? Divočina, kde týždne nestretneš žiadneho človeka? Vitaj na Čukotke, najvýchodnejšej časti Ruska. Ak si doteraz nepočul o tomto najmenej osídlenom kúte Ruska, tak je to aj preto, že sa sem nikto nevedel dostať. Blízkosť vojenských základní a radarov, ktoré sú namierené na USA, urobilo oblasť neprístupnou. Aj dnes domáci Rusi potrebujú povolenie sa sem dostať. Pre nás cudzincov sa otvorili bájne dvere pred pár rokmi a ročne túto oblasť priemerne navštívi 55 turistov z celého sveta.
Čo bolo vlastne našim cieľom? Chceli sme na snežných skútroch prejsť k stádam divokých sobov a popri tom spoznať život Čukčov a Inuitov, ktorých poznáme pod označeným Eskimáci. Možno si teraz povieš, či som nebol blázon ísť v období, kedy je tu zima. Toto obdobie je najpriaznivejšie na presuny po tejto krajine. Cesty tu neexistujú a v lete sa všetko mení na neprístupný terén, kde je kopec komárov. Jedine pani zima všetko zamrazí tak, že presuny by mali byť rýchlejšie. Teoreticky aj teploty tu nie sú najtragickejšie ako na Sibíri, ktoré sme zažili počas poslednej cesty do Ojmiakonu. To sme však nevedeli, že zažijeme jednu z najhorších búrok za posledné 3 roky, kedy teplota klesla na neuveriteľných -50 °C.

 

IMG 5591

 

Len si predstav, že prejdeš 8 kilometrov za 12 hodín a neustále musíš vyťahovať snežné skútre, ktoré zapadajú v sypkom snehu. Snehová metelica nás paralizovala na 5 dní a my sme museli bojovať nielen s nástrahami prírody, ale aj sami so sebou. čo mi dodávalo energiu? Keď celá búrka pominula, tak v ten večer prišla neskutočná polárna žiara, ktorá sa predstavila v tých krásnych modro-zelenotyrkysových farbách. Len tak som ležal zničený v snehu a pozoroval tú nádheru. A do toho to ticho. Ticho, ktoré počuješ. Potom si povieš, že to celé stálo za to. A či sme videli sobov? Aj na to sme mali nakoniec šťastie. Len tak sme na nich natrafili, keď sa nevzrušene pásli v tundre. Kvôli takýmto zážitkom cestujem. Čukotka je obrovská divočina pre skutočných dobrodruhov. Nevravím, že ja ním som, ale aspoň som si opäť posunul svoje hranice. Ak chceš sem ísť, poď. Neoľutuješ nič, len sa priprav, že prechádzka ružovou záhradkou to nebude. A ktoré extrémy mám ešte v pláne? Navštíviť opäť Irak, ale tentoraz Bagdad a plaviť sa plachetnicou 57 dní popri Antarktíde.

 

 

Text, foto: Martin Navrátil
www.travelistan.sk 

suunto banner

 

dobrekufre1

kupele

gfbannerdobrekufrealpine

ASP banner cestujeme 456x270

asolo banner

vertikal banner1

AnglickeFrazy