• Cestovanie
  • Rozhovor
  • Bývanie
  • Príroda
  • História
  • Relax
  • Technika
  • Auto - Moto
  • 1
  • 2

Gulliverove cesty

Pri čítaní jeho príbehov som ako v sedemmíľových čižmách skákala z ulice indického mesta, kde si ako gang vykračovalo stádo kráv, priamo do Afriky medzi ženy kmeňa Himbov, krásne sfarbené červenou okrou a potom zasa na pohrebisko v Tibete medzi supy deliace sa o zvyšky telesnej schránky mŕtveho muža. V jeho knihách nájdete množstvo príbehov, ktoré vás vtiahnu priamo do života ľudí, ktorí žijú ukrytí v hustých pralesoch, ľudí, ktorí kdekoľvek na svete vám podajú pomocnú ruku, či Vás ponúknu chutným jedlom. Príbehy, v ktorých je vždy skvelým pozorovateľom a ich zapisovateľom Ivan Bulík - cestovateľ, fotograf, spisovateľ . Príbehy o žití a bytí...

Kedy sa duša chlapca zmenila na dušu cestovateľa?

Cestovanie má asi človek v génoch. Bola to túžba od malého chlapca - čítal som v škole len literatúru faktu, historické knihy, resp. cestopisy. Žiadne romány či povinné čítanie. V izbe som mal len mapy a pohľadnice. Kedysi sa nedalo cestovať ako dnes, preto som chcel ísť študovať na námornícku školu do Poľska, otec mi to vtedy nedovolil. Potom som chcel počas vysokej školy emigrovať, len aby som mohol spoznávať svet a keď som už mal všetko naplánované, padla opona a ja som mohol vyraziť do sveta. Myslel som, že to bude len pár vysnívaných krajín, ale tak sa to otočilo, že som sa ešte nezastavil a nové túžby a sny sa neustále vynárajú.

Podľa čoho vyberáte cieľ vašej cesty?

Najskôr to boli len najznámejšie historické lokality, hory, neskôr som začal spoznávať málo civilizáciou dotknuté africké kmene a tie mi prirástli k srdcu. Pred cestou je to vždy túžba, náhodná fotografia, kusá informácia... Žiaľ, prírodné kmene, ktoré žijú tak ako pred tisícmi rokov, bez plastových nádob, tričiek a nohavíc sa dajú nájsť len v ťažko prístupných, zväčša vojnou zmietaných afrických krajinách. Toho príkladom bola veľmi ťažká expedícia do Stredoafrickej republiky a Konga, kde je desaťročia občianska vojna, kde neexistujú zákony, vaše právo je potlačené na právo toho, kto stojí pred vami so samopalom. Odmenou nám bolo nádherné stretnutie s prírodnými Pygmejmi, hlboko v pralese Konga.

S kým rád cestujete po svete? Sám, s priateľmi či rodinou?

S rodinou nepripadá do úvahy. Ako som spomínal, väčšinou sú to vojnou zmietané krajiny. Napríklad cíp Etiópie, kde sa každý rok vraciam ku kmeňu Suri je sprevádzaný neustálou streľbou medzi federálnou armádou a kmeňmi, ktoré chce vláda vytlačiť z ich území. Je to veľmi zložité a v takýchto krajinách sa treba vedieť veľmi dobre orientovat a rešpektovať ich zvyky a tradície, inak sa človek domov nevráti. Najradšej cestujem vo dvojici a najčastejšie s mojim výborným priateľom, dokumentaristom Paľom Barabášom, alebo s Matúšom Sirotom.

Z Vašich ciest vznikli pútavo napísané knihy doplnené krásnymi fotografiami? Sadáte si už počas ciest k denníku a píšete si zážitky toho dňa?

Tých zážitkov a emócií je každý deň veľké množstvo. Stačí si jeden deň nespraviť poznámky a na druhý deň už tápam, čo som všetko prežil. Často zažívam veľmi unikátne stretnutia s domorodými kmeňmi, všetko sa rýchlo mení a tak musím písať za pochodu. Na cestách píšem len heslovite, no a potom doma to už v myšlienkach rozviniem, pospomínam si.

Je bežné, aby bol cestovateľ zároveň aj spisovateľom aj fotografom?

Myslím, že pri cestopisoch je to vítané. Ak fotím, zapamätám si cez hľadáčik také veci, ktoré by som inak nevidel, nepostrehol, unikli by mojej mysli. Takto zacielim objektív a snímam detaily, ktoré mi zostanú v mysli oveľa intenzívnejšie, ako keby som len pozoroval okolie. Potom sa mi o tom samozrejme aj lepšie píše. Má to ale aj druhú stranu - niekedy si menej užijem daný moment, emóciu, lebo sa musím sústrediť na kvalitu a okamih záberu.

Čo prišlo skôr? Túžba cestovať a spoznávať, fotiť alebo písať?

Najskôr bola túžba cestovať, potom fotografovanie a na záver písanie. Ja som nikdy nepísal, aby som zarobil peniaze. Prvú knihu 4 Svety som napísal len z jediného dôvodu - ľudia na Slovensku po revolúcii necestovali. Keď som prišiel z Peru, Austrálie, či Indie, Nepálu, stačil malý oznam a kino bolo plné ľudí. Všetci chceli počuť, ako sa kde žije. Prišiel internet, svet sa zmenšil a dnes už cestuje každý. Vtedy nikto nepísal cestopisy, tak som sa rozhodol, že cestovanie pre Slovákov skúsim trochu spopularizovať. Kniha 4 Svety mala nakoniec 3 vydania.

Navštívili ste mnoho ľudí rôznych kultúr. Ktorá vás najviac zaujala? A ktorý spôsob žitia na Vás naopak pôsobil šokujúco?

Najviac ma zaujala Afrika, je tam stále veľké množstvo prírodných kmeňov, ktoré ma uchvacujú. Môžem nazrieť, aspoň na malý moment stovky rokov do minulosti žitia človeka. Preto asi najradšej cestujem do Etiópie, kde sa zachovalo veľké množstvo prírodných kmeňov, aj keď aj tam sa to už veľmi zmenilo a turisti naučili ľudí na peniaze. Šokujúco asi na mňa nepôsobila žiadna krajina - ja sa cítim všade dobre, aj tam kde iní už chcú uniknúť, ja nemám problém. Prijmem každú kultúru, absolútne sa jej prispôsobím. Len takto sa tam dá prežiť a vychutnávať si danú krajinu.

Ktorá miestna kuchyňa Vám najviac chutila a čo ste naopak mali problém vložiť do úst?

Kuchyňa - o mne je známe, že do jedla investujem všetko, čo mám. Dobré jedlo je pre mňa niečo, čomu nikdy neodolám. Najlepšia je pre mňa úžasná originálna čínska kuchyňa, vietnamská, japonská, či indická. Sú to všetko vynikajúce delikatesy. Varenie je pre mňa asi najväčší relax a aj doma varím väčšinou orientálne jedlá. Treba k tomu samozrejme originálne suroviny, inak je to Čínska kuchyňa a la Slovensko, ktorá má úplne inú chuť, ako čínska. Ja zjem úplne všetko. Vážim si, keď ma ktokoľvek, kdekoľvek ponúkne jedlom. Odmietol som jesť len raz v africkom kmeni Suri, kde muži zabili kravu a náčelníci ma pozvali na hostinu. Začína sa jesť - surový žalúdok sa rozkrája, nestrávená potrava sa len vytrasie a šup do úst. Strašne to smrdelo. Potom začali jesť kusy surových čriev, tiež som vynechal a dal som si až surovú pečeň, ktorá mi až tak nevadila. Ale to je Etiópia. Tam sa aj v civilizovaných mestách je bežne surové mäso - len sa popráši kus baraniny korením berbere a to je všetko.

Kde na vás pôsobili ľudia najpriateľskejšie?

Určite v kmeni Pygmejov, cítili sme sa tam ako v rozprávke o dobrých trpaslíkoch.

Je Vám niektorá z navštívených krajín najbližšia, kam sa chcete stále vracať?

Je to Etiópia, kde som skoro každý rok. Mám tam veľmi veľa skutočných priateľov. Je to nádherná krajina s úžasnými horami, množstvom rôznorodých kmeňov, krásnymi riekami..

Ocitli ste sa niekedy na mieste, kde ste zauvažovali, či tam nezostať žiť?

Určite je to Austrália - je to krajina, kde len pristanete a viete, že ste doma. Austrália má neuveriteľne dobrý feeling. Zamiluje si ju na prvé nadýchnutie asi každý. Tam by som dokázal naozaj žiť.

Ktoré miesta sú najvhodnejšie na adrenalínové zážitky, ktoré naopak na nachádzanie vnútorného pokoja. Alebo je to univerzálne?

Závisí to aký adrenalín, či zo športu, alebo z prostredia. Ten adrenalín príde vždy nečakane - stačí, ak vás niekto zatkne, alebo ak sa začne pri vás strieľať zo samopalu. Sú to strašné rany. Vtedy vidíte svoju nemohúcnosť a bezbrannosť... Vnútorný pokoj som prežíval v Tibete, Nepáli, v horách Argentíny či na Rapa Nui (Veľkonočný ostrov). Sú to veľmi pokojné, pusté miesta, kde sa zastavil čas a máte ho len pre seba.

Počas vašich ciest ste zažili mnoho extrémnych situácií. Ktorá z nich bola už takmer za hranicou života?

No, bolo toho naozaj veľa, ale za hranicou života asi nie. Ono to vždy nečakane príde, je zle a potom sa to nejako utrasie. Ani si neuvedomíte, že ste mohli byť už "inde". Človek na to zlé zabudne a zostane len to pekné.

Zažili ste niečo mystické?

Zažil som pár vecí v Tibete a aj v Afrike, ale to nie je asi pre tento článok.

Navštevujete často miesta, kde stretnúť belocha nie je úplné bežné. Ako na vás reagujú ľudia z týchto kmeňov pri prvom stretnutí? Stalo sa Vám niekedy, že ste mali pocit ohrozenia z ich strany?

Stretnutia sú väčšinou rovnaké - najskôr prevláda pocit nedôvery, strach, potom je to hanba. Na prírodných ľudí treba pomaly. Základ je reč očí. Prírodní ľudia hneď vycítia, kto ste... Majú úžasné zmysly, ktoré nie su zdegenerované. Dokážu bežať v lese v úplnej tme, cítia a vidia to, čo vy zistíte až oveľa neskôr, alebo vôbec. A to sú aj oči. Samozrejme mimika a gestá hrajú svoje. Ak si na vás v kmeni zvyknú, pripravte sa na to, že časom sa im zunujete a začnete im zavadzať. Nechcú vás. Treba to včas vycítiť a v mieri odísť, inak budete musieť neskôr utekať... Ohrozenie zo strany ľudí - stáva sa to, ale to už patrí k cestovaniu. Stáva sa to aj u nás doma, stačí ísť večer na železničnú stanicu, netreba chodiť ani do pralesa.

Akí sú títo "ešte čistí" ľudia?

Sú krásni, bezprostrední, veľmi spätí s prírodou. Sú väčšinou veľmi jednoduchí, čitateľní. Základ je absolútne ich rešpektovať a zabudnúť na našu kultúru. Treba prijať tú ich. To je jediná cesta.

Čo ste sa od týchto ľudí naučili?

Naučil som sa veľkej pokore. Dnes už ľudia veria v máločo, ničoho sa neboja a majú pocit, že im všetko patrí. Ľudia si nič a nikoho nevážia. Žiaľ, viera nám chýba. Ale je to trend, ktorý sa nedá zastaviť. Vďaka ťažkým situáciám, v ktorých som sa často ocitol, som sa naučil obrovskej pokore, trpezlivosti, ktorú som nikdy nemal. Naučil som sa viac cítiť s ľuďmi, prijať ich názor, myšlienku, emóciu. Nebolo to jednoduché, ale dnes svet vnímam vďaka tomu úplne, ale úplne inak.

Čo by sme sa mali naučiť my, ktorí sme už stratili mnoho z inštinktov a zo schopností počúvať prírodu?

Stali sa z nás veľmi arogantné bytosti, ktoré sa na chvíľu dokážu zmeniť - počlovečiť, len ak zažívajú niečo tragické. Vtedy nachádzame v sebe pokoru. Mali by sme si opäť začať vážiť obyčajných, jednoduchých ľudí, vypočuť si názory, trápenia iných. Chýba nám komunita, v ktorej človek odjakživa žil. Ľudia sa stránia jeden druhého, vadí im prisadnúť si v reštaurácii k cudziemu človeku, pozdraviť niekoho cudzieho v lese, prehodiť s ním slovo... Zabudli sme na to, čo ešte naši dedovia pestovali - úctu voči druhým.

Keď sa stretávate s týmito ľuďmi v ich prostredí, nemajú aj oni túžbu cestovať, spoznávať iné krajiny?

Závisí to od miesta a intelektu jeho obyvateľov. Niektorí ani nevedia, čo je za susednými horami. Väčšinou ale cestovať nechcú, skôr by všetci radi odišli za "šťastím" do USA, alebo Európy.

Majú záujem vedieť, z akej krajiny prichádzate vy k nim?

Záujem majú, ale aj tak, tam, kde chodím ja, nikto nevie, kde je Slovensko. Vždy poviem Európa, to ešte ako tak berú, že niečo také existuje.

Je ešte niekde ukrytý kmeň ľudí, ktorý by ste rád navštívil a spoznal?

Je. Je ich veľmi málo, ale je. Teda dúfam. Opäť sú to vojnou zmietané africké krajiny, kde sa ťažko dostanete, ťažko je tam prežiť, ťažko je odtiaľ odísť. Ak sa vám to ale podarí, máte šancu (nie vždy kmeň nájdete) prežiť neopakovateľné stretnutia, ktorá váš život posúvajú do úplne inej roviny.

Dokáže Vás po návšteve toľkých zaujímavých miest nadchnúť ešte Slovensko?

No a ako! Slovensko je nádherná krajina. Máme všetko, okrem mora a na malom kúsku zeme - hory, jaskyne, jazerá, rieky. Slovensko je prekrásne. Dokážem sa stále vracať na rovnaké miesta a stále si ich vychutnávať, ako keby som tam bol po prvý krát.

Ktoré je Vaše najobľúbenejšie miesto u nás doma?

Na Slovensku mám dve také miesta - prvým je Považský Inovec a potom je to Fatra. Nevyrovnajú sa im ani Tatry.

Kam sa chystáte na najbližšiu spoznávaciu výpravu?

Plánujem dve expedície, Angola a Madagaskar (prechod západnou časťou).

Vedeli by ste na záver povedať, prečo by mali ľudia cestovať a spoznávať nové krajiny, nových priateľov?

Ak chce človek posunúť svoje vedomie a bytie, musí sa vzdelávať. Žiaľ, je to jediná cesta. Vzdelávať sa dá buď nad knihami, alebo živým poznaním. Cestovanie je jednou z ciest, ako poznať, osobnostne rásť, posúvať svoje hranice. Človek vo svete veľmi veľa vidí, zažije, porovnáva, prinesie domov. Aj ten sprostý Jano v rozprávke sa domov vrátil ako rozumný . Preto som aj napísal moju prvú knihu, aby ľudia cestovali a poznávali. Len tak sa dá potom žiť plnohodnotný, slobodný život.

foto: Ivan Bulík, www.ivanbulik.sk

suunto banner

 

dobrekufre1

kupele

gfbannerdobrekufrealpine

ASP banner cestujeme 456x270

asolo banner

vertikal banner1

AnglickeFrazy